Na každého raz príde. Keď mi toto hovorili, smiala som sa. kebyže mi niekto v novembri povie, že budem mať "vzťah" a budem zamilovaná, poslala by som ho kade ľahšie. Teraz. Je február. Žiarlim. Bolím. Chýba mi. Chýba mi niekto, koho mám rada. Chýbajú mi bozky, objatia, pohľady dokonca aj obyčajné držanie sa za ruky.
Chcela by som vedieť, či to za to stojí. Či aj ja jemu chýbam. Alebo aspoň prečo si na mňa nevie alebo nechce nájsť čas. A to ma bolí. Nenájde si na mňa čas. Asi nechce. Bolí to. Keď som s ním, dávam mu všetko. Malo ma napadnúť, že potom zo mňa bude samozrejmosť.
A tak tu stojím tri dni pred Valentínom a dva kroky pred rozchodom. V hlave sa m mihajú všetky tie momenty. čakám na šancu, ktorú mi nedal. Sme si podobní. Ja a on no nie my. Ja chcem byť s ním, a keď s ním som nechcem byť nikde inde. On. Netuším, čo chce. Nepovie. Spýtam sa! A ťiež sa spýtam, či klame keď vraví, že ma ľúbi. A či chce byť somnou. Poviem mu, že ak ma už nemá tak rád, že to nevadí. Potrebujem sa už z tej ľadovej kryhy pohnúť. Aj keď spadnem do studenej vody.
Uviazla som tu, dva kroky pred Valentínom a tri dni pred spomienkou na niekoho, kto vo mne na vždy zostane. Bojím sa. čo ak ma nechá odísť. Chýba mi niekto koho som musela nechať odísť. A Predsa teraz stojím a bojujem sama so sebou. Stojíš mi za to Maťko? Neviem. Stojím Ti ja za to aby si ukázal že chceš byť somnou ?
