Čo ak predsa...

Nedarí sa. Nie som veľmi unavený, veď dnešok nebol vôbec náročný. Otváram okno. Čerstvý vzduch ma vždy dokáže krásne uspať. Začína pršať. Vlastne iba prvé kvapky neochotne, akoby sa im vôbec nechcelo, dopadajú na parapet. Hviezdy sa skryli. Dokonalá tma. Kvapky už bubnujú v pravidelných intervaloch. Nádherná májová uspávanka. Posteľ sa mi zdá akási príliš mäkká. Prepadávam sa. Padám do tajomnej ríše zvanej spánok.

Blesk! Obrovský, žiariaci, páliaci, snoriaci po celej izbe, röntgenujúci každý kúsok môjho tela, vypaľujúci oči cez zatvorené viečka. Chlad, intenzívny a neutíchajúci, mraziaci do špiku kostí, ničiaci všetko živé v dosahu. Šok...

Automaticky naťahujem ruky, zatváram okno, chúlim sa pod paplón. Znova je tma. Možno som oslepol... „Vr píp vrŕŕ vziu vziu vrŕŕŕ vrŕŕŕ vrŕŕŕ vrŕŕŕ...“ Poznám ten zvuk, ale akosi si neviem spomenúť. Počasie je besné. Dážď, alebo možno niečo oveľa horšie, sa neúnavne snaží pretlačiť oknom priamo ku mne. „Vrŕŕŕ vrŕŕŕ vrŕŕŕ vrŕŕŕ...“ Stále sa neviem rozpamätať na ten notoricky známy zvuk. Modrý štvorec. Predsa len to môj zrak prežil. Z rohu izby na mňa pravidelne žmurká modrá obrazovka, nápis „Vitajte“. Ľahký úsmev na perách. Počítač. Záhada nerozpoznaného zvuku vyriešená. Úľava. Zrazu je všetko také jasné, všetko to pekne do seba zapadá, všetko až na jednu vec.
Ako je možné, že sa zapol ?
Sám od seba ? Nemožné ! Panika ?
Niekto ? Nemožné !
„Vitajte“
Niečo ? Nemožné ! Nemožné ??? Panika !!!
„Vitajte“
Čo ak... ak predsa len existujú...
Nie !!!!! Vyťahujem šnúru zo zástrčky. Ticho... Tma...
Zaspávam.
Bolesť! Búšiaca, trieskajúca, vraždiaca priamo v mojej hlave. Horúčka. Spomienky lietajúce vzduchom. Farebné obrazy minulosti, najkrajšie, najhoršie, zmätené. Predsa som nemal vypínať ten počítač. Najtajnejšie sny i najstrašnejšie obavy, to všetko pekne skryté v hĺbke môjho bytia teraz kruto a bez milosti vystupuje na povrch, zožiera ma, ničí. Strach a neutíchajúca bolesť. Už sa to viac nedá vydržať. Čítajú moje myšlienky, kopírujú, analyzujú, testujú reakcie, hľadajú podstatu mojej existencie... „Mamáááá, mamáááááá !!!!! Kričím, chcem privolať záchranu, pomoc, lásku v tej najprirodzenejšej podobe. Nikto neprichádza, pravdepodobne umlčali moje slová prv ako vyšli z mojich úst. Beštie. Bolesť však utícha. Skončili. Našli, čo hľadali. No predsa ešte úplne neodišli. Dve krásne, hnedé, tak neuveriteľne ľudské oči na mňa hľadia z temnoty. Sú také prirodzené, akoby tam boli už celú večnosť. Plné lásky a detskej túžby po poznaní. Ospravedlňujúce, smutne smejúce sa oči... Spím...

Ráno nesie jasné známky hroznej nočnej búrky. Odchádzam do školy. Neudržím to v sebe. Rozprávam príbeh kamarátom v autobuse. Dozvedám sa, že teoreticky by bolo možné zapnúť počítač impulzom cez modem, ak náhodou udrel blesk blízko telefónneho vedenia. Veľmi tomu nerozumiem, ale upokojuje ma to a verím že to ostatné bol iba sen.

Sadám si v šatni na lavičku, prezúvam sa.
Všetci sa dívajú striedavo na mňa a na vec, na ktorú hľadím s otvorenými ústami a zatajeným dychom. Oni vidia len igelitovú tašku s reklamou na nejakú charitatívnu organizáciu.
Ja ale vidím tie nádherné hnedé oči. Hľadí na mňa malé dievčatko z obrázku na taške a pod ním je veľký nápis: „THANK YOU“.