„Heh, Špeciálnu ružu? Ále, veď Vy Viete ako som to myslela.“
„A Vy potom isto Viete ako to myslím ja“.
„Takže pre priateľku však?“
„Ste ma odhalila, niečo z Vás asi bude Dr. Watson .“
Rozosmiala sa. Som rád, keď sa ľudia smejú. A jej smiech bol jednoducho úžasný. Smiala sa tak, ako to dokážu len dobrosrdečné šedivejúce predavačky kvetov.
„A akú farbu by ste chcel? Alebo to tiež necháte na mojich rozvíjajúcich sa deduktívnych schopnostiach?“
„Myslím, že to by nebol veľký problém. To musí predsa vedieť každý nádejný detektív. Ruže sú najkrajšie krvavé.“
Potkýnajúc sa takmer o každú dlažobnú kocku, sa nervózne prechádzam po námestí. Červenú ružu pevne zvieram v dlani. Posledný holub odletel so západom slnka. Posledné lampy osvietili uličky. Tvár máš prilepenú na skle električky a s radosťou mi mávaš spoza okna. Vedela si, že budem čakať. Vrháš sa mi do náručia ako už toľko krát. Malinové pery, dotyky očí a dlaní. Dialóg duší bez zbytočných slov. Nekonečno vesmíru v Nás, to My sme teraz vesmír. Ovládli sme gravitáciu, piesok sa prestal sypať v hodinách, viac nevnímame čas. To všetko sústredené v jednej chvíli, v jednom bode, v jednom bozku, v Nás.
Ešte stále chladný jarný vietor Ti sfúkol vlasy do tváre. Čas o nás vie a nemilosrdne nás vracia späť. Späť do skutočného sveta, kde človek vrhá tieň, kde každá chvíľa je tá posledná, kým príde ďalšia, kde hviezdy svietia strašne ďaleko. Schúlený v objatí, úsmevom pošepkám ti veľké tajomstvo. V každej chvíli, keď som s Tebou, dotýkam sa hviezd.
„Prajete si niečo špeciálne?“
Prečo si dnes každý myslí, že chcem niečo špeciálne? Čo sú všetci jasnovidci? Ako len môže ten čašník tušiť, že nechcem iba obyčajný čaj?
„Pravdupovediac áno, poprosím šálku zeleného čaju a extra štyri kocky, teda štyri sáčiky cukru. Rád si trochu osladím život.“
Viem na čo máš chuť, viem presne čo máš najradšej. Veľkú šálku horúceho mätového čaju. Nikdy ho nemáš dosť. Nie, nebudeš ho piť, ešte nikdy si sa nenapila, ani jeden jediný dúšok. Miluješ jeho vôňu. Celú večnosť dokážeš vychutnávať vôňu mätového čaju. Ja mám rád sladké.
„A ešte jeden mätový čaj.“
„Čakáte na niekoho?“
Hej, čakám, ale to si si chlapče mohol všimnúť. Naozaj tu nie je až toľko ľudí, aby si si nevšimol, že moja priateľka si iba musela odskočiť.
„Áno, o chvíľu príde.“
Horúcu šálku pomaly dvíham k natešeným ústam. Malými dúškami sladučkého čaju uspokojujem nenásytné chuťové poháriky. Každá kvapka sladkého opojenia okamžite útočí a šteklí mlsný jazyk. Nestačí, zastavím a vychutnám si Teba. Tie náhle vzplanutia Tvojich očí pri každom nadýchnutí. Slastná mätová vôňa opantávajúca zmysly. Veľký a hlboký každý nádych. Si nasiaknutá celá. Už nevydržím viac to poblúznenie, hľadajúc útočisko, ponúkneš mi pery. Zblúdilý pútnik našiel svoju vílu. Tá rozkoš, keď napiješ sa zo mňa, a ja Ťa vdýchnem celú.
Útulná čajovňa odložená na polici v čase. Čašník zazerá zas na iných a závidí. My ruka v ruke ozlomkrky nočnou ulicou.
„Dobrý večer, mohol by som Vás o niečo poprosiť?“
„Prajete si niečo špeciálne?“
Neodolal som. Nedávam sa zvyčajne do reči s turistami, ale tento bol niečím výnimočný. Ani nie on, ako jeho fotoaparát. Bol to ten malý zázrak, ktorý Vám hneď vyrobí fotku. Áno, toto je naozaj špeciálne.
„Chcel som Vás poprosiť, či by som si mohol spraviť jednu fotku? Iba jednu jedinú.
Možno kvôli naliehavosti v mojom hlase, možno kvôli jednoduchosti mojej úprimnej prosby a možno iba preto, že sme proste ľudia, vzal svoj fotoaparát a vložil mi ho do rúk.
„Ďakujem.“
Hľadanie v hľadáčiku, nevinnosť detských očí, vzápätí vyzývavé žmurknutie. Cvak. Vraciam Vám požičané, ukradol som čas. Spomienkou na poličku nad posteľ Vám mávam vo vetre. Otvorené ústa, turista hľadí za nami. Kráčam si naprieč mestom, v jednej ruke Tvoja fotka, v druhej Ty. Ja schovám si Ťa do vrecka a nikdy nepustím.
Hoci dnes lietajúci, postávame teraz na prechode. Hanblivý panáčik, na druhej strane, pomaly nervózne prešľapuje. A pod ním v plavom kabáte, starší pán, červená ruža v ruke, veselými očami rozpráva krásne do samoty. Pozrel sa na nás, kútikom oka pohľady kradmé, úsmev sa stratil, stisnuté pery zradné. Vyleštená mokasína vražednou silou, krvavá ruža rozšliapnutá na dve v ukrutných bolestiach na chladnej podrážke stratila nádej. Otrávený panáčik bežiaci o život, šedivý pán s kamenným výrazom, ani sa nehne.
„Prajem Vám dobrý večer.“
„Dobre si rozmysli čo si praješ!“
„Nechápem celkom Vaším slovám, no vôľa Vaša nech sa stane, nech zo mňa nikdy, mrzutý starý pán sa nestane.“
„Prší ti za golier a ani o tom nevieš!“
Na chvíľu zaskočený, nezostal som dlho váhať, cestičkou po nábreží, chytili sme sa cválať. Odvážna zbiehaš až dolu k mólu. Žblnkajúce vlnky Tvojich vlasov, učíš ma plávať. Načieraš rukou hŕstku vody, po kvapkách hasíš môj smäd a neutíchajúcu túžbu. Iba Ty jediná to dokážeš, iba Ty jediná oslobodíš kvapku vody a dravý prúd Ťa nepohltí, iba Ty zachytíš ma prstami a svet nech sa valí do záhuby.
Dráždivé svetlá z neďalekej diskotéky, zahmlené zvolanie.
„Prajete si niečo špeciálne!?“
Posledné okamihy spolu. Najvyšší čas sa rozlúčiť. Červenú ružu stále stískam v dlani. Zabudnutý tŕň mi trhá srdce. Krvácajúcimi rukami Ti dávam zbohom, vo vrecku fotka prázdnej ulice.
Opodiaľ Jožo s Elánom hneď spustí: „Čakám ju pred domom, prší mi za golier...“
Dill Kelson
