Lekcie človečenstva
Zbieram stretnutia. Stretnutia s ľuďmi.
Tváre, hlasy, príbehy, kroky, podania rúk, krehké pousmiatia.
Dotyky času, ktorý sa zastaví, keď človek rozpráva to, čo v ňom najdlhšie mlčalo.
Zbieram v mojom srdci a pamäti všetky tie chvíle, keď sa oči zalesknú — nie pre preglgnuté slzy, ale pre pravdu.
Zbieram v mojom srdci a pamäti všetky tie chvíle, keď niekto hovorí o svojom živote bez prikrášlenia, prosto, autenticky, bez kulís.
A zrazu cítim, že v tej obyčajnosti je všetko: radosť, bolesť, odvaha, hanba, ticho, smiech, láska.V stretnutiach s ľuďmi sa učím človečenstvu.
Kým som.
Kým sme.
A čo všetko je človek schopný niesť, keď je treba, aj keď sa zdá, že už nemá vôbec žiadnu silu.
Učím sa, čo človek dokáže dať, aj keď má málo, aj keď má veľké a bezútešné nič.
Ako veľmi vie vydržať, ak ho nesie nádej, svetielko na konci tunela, ktoré nevedno, či nie je iba obyčajná fatamorgána. Beznádej potom od tela drží len viera v Boha, alebo len prostá viera v dobré konce.
Učím sa, ako vie človek odpustiť, hoci bol zradený. Iným človekom, alebo spoločnosťou.
A ako dokáže milovať život — aj po všetkom, čo prežil.
Nie preto, že svet je krásny a bezbolestný, lebo nie je, ale preto, že láska je v ľuďoch silnejšia ako strach.
Z každého takého stretnutia si odnášam v svojom srdci a pamäti kúsok človeka.
A možno aj oni kúsok mňa...
Som bútľavá vŕba
Som bútľavá vŕba. Celý život počúvam príbehy ľudí.
Narodila som sa s takým darom, že ľudia so mnou hneď začnú zdieľať svoje životné príbehy a spravidla hneď začnú hovoriť. Nie preto, že musia, ale preto, že z nejakého mne nevysvetliteľného dôvodu chcú.
A ja im načúvam. Nie preto, že musím — ale preto, že chcem. Autenticky, úprimne, s pokorou a hlbokou úctou k nim.
Od gymnázia k filmu
Keď som študovala na topoľčianskom gymnáziu, bola som šéfredaktorkou školského časopisu a verila som, že raz zo mňa bude spisovateľka a novinárka. Nakoniec som vyštudovala scenáristiku a dnes pracujem ako filmárka - dokumentaristka.
Dvojica na cestách
Ako režisérka som spolu s mojim mužom Romanom Hraníkom, skvelým kameramanom a režisérom, preliezla hádam celé Slovensko. Sme super tandem. Vedno totiž nosíme v sebe zvedavosť namixovanú s hlbokou úctou k životu a človeku. Či toho človeka nájdeme v tom najluxusnejšom mieste veľkomesta, alebo v tej najposlednejšej rómskej osade.
Šestnásť rokov s Rómami
Rómovia. Už šestnásť rokov je môj život spätý so životom Rómov na Slovensku. Začalo to v roku 2009, keď som pre reláciu STV Si v obraze? hľadala rómske deti, ktorých miniportréty by sme mohli natočiť. Bola som totiž principiálne presvedčená, že tieto deti nevyhnutne musia tvoriť súčasť detského vysielania verejnoprávnej televízie aj v hlavnom, majoritnom prúde vysielania. Nadviazala som preto komunikáciu s Divými makmi. Portrétiky boli odvysielané.
Prvá brána do sveta príbehov
Onedlho nás pozvala skvelá výtvarníčka Gabika Binderová, dnes už moja vzácna priateľka, ktorá vtedy pracovala v Divých makoch, aby sme natočili film o ich Letnej akadémii a Cigánskom Bašaveli na Modrom Kameni. To bolo príbehov. To bolo ľudí. Neprebádaný svet... Pamätám si, ako som dlho pozorovala Tibora Huszára pri práci a stále viac som začínala chápať jeho vášeň pre týchto ľudí.
Odvtedy natáčam príbehy o Rómoch na Slovensku, ale ešte viac ich prežívam.
Domy, dvory, kuchyne, duše
Natočila som niekoľko desiatok filmov o ich živote, vediem mediálny projekt Príbehy bez hraníc a stojím za dokumentárnym cyklom STVR Vnímanie, projektom, ktorý ma naučil, že najväčšie hrdinstvá sa dejú potichu.
Často medzi ľuďmi, na ktorých sa svet dlho nechcel pozrieť.
Veľkú časť môjho života tvoria práve stretnutia s rómskymi rodinami.
Nie ako téma, ale ako vzťah.
Ako kamarátstvo, učenie, smiech, ticho, plač aj nádej, ktorá sa nevzdáva, ani keď je nenápadná.
V ich domoch som pila kávu, v ich kuchyniach som jedla marikľu, gója, či pašvare, na ich dvoroch som videla vyrásť deti na mladých mužov a ženy, pri ich stoloch som počula najkrajšie vety o láske, pokore a prežití, o skutočnej pravde života.
A v ich očiach som našla nie len bolesť, ktorú spoločnosť často vidí prvú,
ale predovšetkým dôstojnosť a svetlo, ktoré sa nedá vymazať ani zabudnúť.
Preto verím v ľudí
Možno preto stále verím v ľudí.
Nielen ako filmárka.
Ako človek.
Dar päťdesiatich piatich rokov
Predvčerom som mala päťdesiatpäť rokov.
Číslo, ktoré by som kedysi možno považovala len za obyčajný míľnik, dnes vnímam ako dar.
Dar života, skúseností, lásky, priateľstva.
Dar ticha, v ktorom človek počuje sám seba.
Dar času, v ktorom človek zistí, ako veľmi je jeho príbeh popretkávaný príbehmi iných.
Filmy o vás sú aj filmami o mne
Mám to šťastie zachytávať príbehy ľudí. Filmovou kamerou, ktorá sa snaží vidieť nielen obraz, ale aj dušu.
Každý z nás nesie vlastný film — niekedy tichý, inokedy dramatický, ale vždy pravdivý.
Ja som pri tom často len svedok. Tichý, pozorný, vďačný.
Často myslím na ľudí, ktorých som pri svojej práci stretla. Na ich zápasy, malé aj veľké víťazstvá.
Na silu, dobrotu, vytrvalosť napriek všetkých zlým životným okolnostiam.
A niekedy, keď je deň ťažký, práve oni sú tým, čo ma drží nad vodou.
Pripomínate mi, že každý deň má zmysel, ak ho prežívame s láskou a s neoblomnou vierou v seba a druhých, v človečenstvo a vyššie princípy dobra.
Ako filmárka sa učím vidieť svet očami druhých. Ako žena, matka a manželka sa učím pozerať srdcom.
Moja rodina. Môj vesmír.
Mám štyri deti — a každé z nich je kapitola, lekcia, zázrak aj pravdivé zrkadlo.
Učia ma byť trpezlivou, pravdivou, odpúšťajúcou, prosiacou o odpustenie, ale hlavne – bezpodmienečne milujúcou. Je to veľká škola, aj keď nie vždy ľahká.
A mám pri sebe Romana. Muža, manžela, najbližšieho spolupracovníka, ktorý je mojím oporným bodom vo vesmíre.
Nikdy mi nešla dobre matematika a fyzika, ale vďaka Romanovi úplne presne chápem Archimeda zo Syrakúz, keď povedal: „Dajte mi pevný bod a pohnem Zemou.“
Neviem, či sa dá slovami vystihnúť, aký dôležitý je Roman v mojom živote.
Je to ten druh lásky, ktorá nehľadá slová, len prítomnosť.
Roman je ten, kto stojí vedľa mňa v čase, keď sa všetko trasie.
Je môj pokojný prístav, zrkadlo aj stred, v ktorom sa všetko upokojí.
Moje jangové vyrovnanie, stred – sila a pokoj v jednom.
Ale Roman je aj energia.
Kto ho pozná, potvrdí, že Roman je energia, ktorá rozžiari priestor, keď vojde.
Smiech, ktorý prebúdza deň.
Hrmotná nepredvídateľnosť, ktorá rozbúcha srdce, keď iní bojazlivo mlčia.
Jeho bezprostrednosť a odvaha hovoriť nahlas to, čo iní len cítia, mi pripomína, že aj vášeň a temperament je forma pokoja – len inak žiari.
A možno práve v tejto kombinácii — v tichu aj v energii — je ukrytá tá najväčšia istota, akej sa mi v živote dostáva.
Korene, ktoré nesú
Vyrástla som v Topoľčanoch.
So starými rodičmi, s rodičmi, so sestrou Betkou, s krstnými rodičmi…
V kruhu istoty, ktorý ma dodnes drží nad vodou ako záchranné koleso, keď je treba.
Moja rodina ma naučila tým najdôležitejším ľudským hodnotám – láske a pokore, pravdivosti a spravodlivosti,
dobrote a úcte, odvahe nevzdať sa, viere v Boha, vďačnosti za každé nové ráno, láskavosti a spolupatričnosti medzi ľuďmi.
Často myslím práve na mojich starých rodičov, ktorí už nie sú medzi nami –
na ich obyčajné, a predsa tak hlboké životy.
Na ruky, ktoré ma vychovávali, na slová, ktoré ma formovali, na lásku, ktorá ma naučila veriť v ľudskosť.
Sú mojimi anjelmi a intenzívne cítim v sebe ich prítomnosť – múdrosť starého otca, včelára, ktorý vedel, že každá vec má svoj čas, aj piesne starej mamy, keď hrkotala starou Singerkou, aby mi ušila nové šaty, vôňa jej skvelého jedla, prepletanie prstov, ktoré držia ihlu s háčikom, tie chvíle, keď podvečer popamäti háčkovala a dlho sme sa v prítmí zhovárali...
Tieto prchavé spomienky sú ako ozveny detstva. Formovali ma a stále ma formujú.
A preto píšem…
Filmy, ktoré robím, sú o iných ľuďoch, ale v skutočnosti veľa rozprávajú aj o mne samotnej a možno aj nás všetkých. Do filmov sa však všetko nezmestí. A nie každého príbeh môžeme z kapacitných dôvodov natočiť. Možno ich však vložiť do blogu a aspoň takto, cez písmenka, zdieľať s celým svetom...
Toto je môj prvý blog.
Moje úvodné slovo.
Moje „ďakujem“.
Za život.
Za ľudí.
Za príbehy.
Za pravdu.
A od dnešného dňa sa budem o príbehy, myšlienky a stretnutia z celého Slovenska deliť aj tu.
Písať o tom, čo vidím, čo sa ma dotýka, čo ma učí a čo mi dáva nádej v lepší svet.
Budem písať o človečenstve, ktoré ma dojímá, fascinuje a sprevádza na každom kroku.
Ak budete mať chuť, budem rada, ak budete kráčať touto cestou príbehov so mnou.
Verím, že každý z nás je prepojený — s tými, ktorí boli pred nami, s tými, ktorí sú s nami a s tými, ktorí ešte len prídu.
A v tom tichom prepojení sa skrýva zmysel všetkého, čo žijeme.
