I. Keď sa z človeka stane problém
Extrémizmus nezačína násilím. Začína jazykom. A rastie vtedy, keď sa k nemu pridá mlčanie.
Dejiny nás neučia len to, čo ľudia povedali. Učia nás aj to, kto zostal ticho.
Slová totiž nikdy nie sú iba slovami. Vytvárajú obrazy. Obrazy vytvárajú atmosféru a atmosféra sa postupne premieňa na skutočnosť. Najskôr sa zrodí veta. Potom nálepka. Z človeka sa stane Problém. A napokon sa začne riešiť Problém, nie Človek. Práve preto sú dejiny jazyka rovnako dôležité ako dejiny udalostí.
Jedným z najstarších politických mechanizmov je ponúknuť spoločnosti jednoduché vysvetlenie zložitého problému. Nájsť skupinu, na ktorú možno ukázať prstom, a vytvoriť dojem, že odstránením tejto skupiny zmizne aj problém. Dejiny však opakovane ukazujú, že skutočnosť býva oveľa zložitejšia.
Dehumanizácia nezačína tým, že človeku vezmeme domov. Začína tým, že mu vezmeme príbeh.
Dieťa sníva vždy. Rozsah jeho sveta však určuje, o čom si vôbec dokáže predstaviť snívať. Niektoré deti snívajú o novom telefóne, hernej konzole alebo vlastnej izbe. Iné snívajú o obyčajnom stole, pri ktorom si budú môcť napísať domáce úlohy, o teplých topánkach na zimu, o ponožkách alebo o tom, aby sa večer celá rodina najedla. Ani jeden z týchto snov nie je väčší alebo menší. Všetky sú rovnako detské. Rozdiel je iba v tom, aký svet dieťa pozná.
Generačná chudoba neoberá človeka o dôstojnosť ani o sny. Často ho však pripraví o príležitosti, kontakty a skúsenosti, ktoré väčšina spoločnosti považuje za samozrejmé. Ak niekto celý život vyrastá v prostredí, kde nevidí reálne cesty k zmene, nemožno od neho očakávať rovnaké štartovacie podmienky ako od človeka, ktorý ich mal od detstva.
A potom niekto povie jediné slovo.
„Degeši.“
V tej chvíli zmizne všetko. Zmizne dieťa, ktoré túži po stole, aby si malo kde písať domáce úlohy. Zmizne mama, ktorá premýšľa, z čoho večer navarí. Zmizne starý otec. Zmiznú mená, tváre aj príbehy. Zostane iba nálepka.
A práve to je podstata dehumanizácie. Nie je to len hrubé slovo. Je to spôsob uvažovania, ktorý človeka pripraví o jeho príbeh.
Odborná literatúra o extrémizme upozorňuje, že dehumanizácia býva jedným z opakujúcich sa mechanizmov extrémistickej propagandy. Nie každý hanlivý výrok je extrémizmom. Keď sa však z ľudí stáva anonymná masa označovaná nálepkami a spoločnosť si na takýto jazyk zvyká, ide o jav, ktorý nemožno podceňovať.
Pretože práve jazyk býva prvým miestom, kde sa rozhoduje o tom, či budeme v človeku ešte vidieť človeka.
Jazyk, ktorý prestane hovoriť o ľuďoch a začne hovoriť o skupinách, sa z verejného priestoru nikdy celkom nevytratil. Menili sa politici, menili sa okolnosti, menili sa slová. Podstata však zostávala nápadne podobná. Z ľudí sa postupne stávali „neprispôsobiví“, „paraziti“, „degeši“ alebo jednoducho „Problém“, ktorý treba vyriešiť.
A všetky tieto slová mali spoločné jedno. Akoby nás prestalo zaujímať meno toho človeka, jeho rodina, jeho životný príbeh, jeho detské sny, obavy či dôvody, prečo sa jeho život vyvíjal práve takto. Keď človeka nahradí nálepka, prestávame sa pýtať, čo prežíva. Prestávame sa zaujímať, čo potrebuje, čo ho trápi alebo čo mu môže pomôcť. Namiesto toho sa začneme pýtať, ako vyriešiť Problém, na ktorý sme človeka a jeho životný príbeh zredukovali.
Práve v tom spočíva sila dehumanizácie. Nepotrebuje presvedčiť spoločnosť, aby niekoho nenávidela. Stačí, ak ju postupne odnaučí vidieť v druhom človeka. Keď sa to podarí, empatia ustúpi jednoduchým riešeniam. Otázku „Ako sa mu dá pomôcť?“ postupne nahradí otázka „Čo s ním?“.
Dehumanizácia preto nie je udalosť. Je to proces. Neprichádza zo dňa na deň. Rastie pomaly, takmer nepozorovane. Začína slovami, pokračuje zvykmi a končí tým, že spoločnosť prestane cítiť potrebu zaujímať sa o osud konkrétnych ľudí.
Možno práve preto je dôležité vracať sa k príbehom. Nie preto, aby sme v každej udalosti hľadali paralely s minulosťou, ale preto, aby sme rozpoznali okamih, keď sa jazyk opäť začína vzďaľovať človeku.
Dehumanizácia má ešte jednu nebezpečnú vlastnosť. Je nenápadná.
Neprichádza s fanfárami ani s okamihom, v ktorom by si spoločnosť povedala, že od tejto chvíle sa niečo zlomilo. Prichádza pomaly. Slovo po slove. Vtip po vtipe. Titulok po titulku. Politický prejav po politickom prejave. Až sa jedného dňa jazyk, ktorý by ešte pred niekoľkými rokmi vyvolal pobúrenie, stane súčasťou bežných rozhovorov.
Práve preto býva oveľa jednoduchšie rozpoznať dôsledky než ich začiatok. Násilie si všimne každý. Oveľa menej ľudí si všimne okamih, keď sa z Človeka začne stávať Problém. A ešte menej tých, ktorí si položia otázku, prečo sa to vlastne stalo.
Možno práve preto by sme sa na veľké dejinné udalosti nemali pozerať iba cez ich dôsledky, ale aj cez slová, ktoré im predchádzali.
Takmer každé obdobie, v ktorom sa vo verejnom priestore začalo hovoriť o určitej skupine ľudí ako o probléme, malo spoločný scenár. Najskôr sa zmenil jazyk. Potom sa zmenil spôsob, akým o týchto ľuďoch premýšľala spoločnosť. A napokon sa zmenilo aj to, čo bola spoločnosť ochotná považovať za prijateľné.
Nie všetky takéto obdobia sa skončili tragédiou. Našťastie. To však neznamená, že samotný mechanizmus prestal existovať.
Práve preto má zmysel všímať si slová skôr ako sa zmenia na činy. Nie preto, že každé ostré slovo nevyhnutne vedie k násiliu. Ale preto, že každé násilie býva dlho predtým sprevádzané slovami, ktoré pripravujú pôdu. Slovami, pri ktorých si spoločnosť postupne zvyká pozerať sa na niektorých ľudí inak ako na ostatných.
A možno práve v tom spočíva naša najväčšia zodpovednosť. Nielen dávať pozor na to, čo hovoríme. Ale aj na to, čomu prestávame venovať pozornosť. Pretože dejiny nás neučia iba to, čo ľudia povedali. Rovnako výrečne hovoria aj o tom, kto zostal ticho.
II. Mário Goral: keď sa slová zmenili na vraždu
Jedným z najtragickejších dôsledkov takéhoto uvažovania bola vražda sedemnásťročného Mária Gorala.
Bol ešte takmer dieťaťom. Mal sedemnásť rokov. Vek, v ktorom väčšina mladých ľudí premýšľa nad prvou láskou, školou, budúcnosťou alebo tým, kam ich život raz zavedie. Aj on mal svoje sny. Mal rodinu, ktorá ho čakala doma. Mal meno. Mal život, ktorý sa ešte len začínal.
V lete roku 1995 sa domov už nevrátil.
Dvadsiateho prvého júla prechádzala ulicami Žiaru nad Hronom skupina približne tridsiatich mladých neonacistov. Podľa dobových správ prechádzali mestom a útočili na Rómov, ktorých cestou stretli. Mário Goral sa spolu s ďalšími mladými Rómami pokúsil utiecť. Niektorým sa podarilo uniknúť. Jemu nie.
Útočníci ho dobehli a zaútočili s nesmiernou brutalitou. Bili ho železnými tyčami, bodali nožom, poliali horľavinou a zapálili. Neútočili na názor. Ani na politický postoj. Útočili na sedemnásťročného chlapca. Na človeka z mäsa a kostí, ktorý cítil bolesť, strach a zúfalo bojoval o život.
Nasledujúcich desať dní ležal v nemocnici s rozsiahlymi popáleninami a ďalšími vážnymi zraneniami. Lekári sa ho pokúšali zachrániť. Tridsiateho prvého júla 1995 svojim zraneniam podľahol.
Zomrel iba preto, že bol Róm.
Jeho smrť neprišla z ničoho. Predchádzali jej roky rastúcej nenávisti voči Rómom, jazyk, ktorý z nich robil Problém, a atmosféra, v ktorej sa predsudky prestávali ozývať iba na okraji spoločnosti. Začali prenikať do verejného priestoru, politických vyhlásení aj každodenných rozhovorov.
Nikto sa jedného rána nezobudí s presvedčením, že život druhého človeka nemá hodnotu. Takéto presvedčenie nevzniká za jednu noc. Vyrastá pomaly. Zo slov, ktoré sa opakujú tak dlho, až začnú znieť ako fakt a nutnosť riešiť Problém . Vyrastajú z vtipov, nad ktorými sa mávne rukou. Z viet, ktoré sa ospravedlňujú tým, že „hovoria veci na rovinu“. A napokon z mlčania tých, ktorí síce nesúhlasia, ale nepovažujú za potrebné ozvať sa.
Práve preto má zmysel vracať sa k príbehu Mária Gorala aj dnes. Nie preto, aby sme hľadali vinníkov minulosti. Ale preto, aby sme dokázali rozpoznať mechanizmus skôr, než sa znovu prejaví vo svojich najhorších dôsledkoch.
Od tejto tragickej udalosti uplynulo tridsaťjeden rokov. Človek by si chcel myslieť, že spoločnosť sa zmenila a že podobné veci dnes už nehrozia.
Lenže jazyk má zvláštnu vlastnosť. Nevracia sa vždy v rovnakých slovách. Mení svoju podobu, prispôsobuje sa dobe. Mechanizmus však zostáva prekvapivo podobný. Človek, jeho meno a jeho životný príbeh sa opäť začínajú vytrácať. Na ich miesto nastupuje problém.
Ak táto tragédia mala svoj jazyk, ktorý jej predchádzal, stojí za to položiť si ešte jednu otázku. Kde sa vlastne na Slovensku vzal jazyk, ktorý dokázal pripraviť pôdu pre to, aby sa zo sedemnásťročného chlapca stala obeť nenávisti?
III. Keď sa jazyk stal zákonom
Odpoveď nenájdeme v deväťdesiatych rokoch. Tie tento jazyk iba znovu oživili. Ak chceme pochopiť, kde sa na Slovensku vzal spôsob uvažovania, ktorý dokázal z Človeka urobiť Problém a z problému hrozbu, musíme sa vrátiť o takmer deväťdesiat rokov späť.
Práve počas existencie Slovenského štátu totiž po prvý raz získali dovtedajšie predsudky voči Rómom autoritu zákona. Nenávisť už nešírili iba jednotlivci. Legitimizoval ju štát.
Jedným z najvýznamnejších dokumentov bolo vládne nariadenie č. 163/1941 Sl. z. o úprave niektorých pomerov Cigánov. Po prvý raz úradne určovalo, koho štát považuje za „Cigána“:
„Cigánmi podľa tohto nariadeniu sú osoby cigánskeho pôvodu po oboch rodičoch, ktoré žijú kočovným spôsobom života alebo sa vyhýbajú práci.“
Na prvý pohľad ide o strohú právnickú formuláciu. V skutočnosti predstavuje okamih, keď štát prestáva vidieť človeka ako jednotlivca a začína ho posudzovať ako administratívnu kategóriu. Od tej chvíle už nebolo potrebné hovoriť o konkrétnych ľuďoch a ich životných príbehoch. Stačilo hovoriť o „Cigánoch“.
To, čo nasledovalo, bolo dôsledkom tejto zmeny jazyka. Už v roku 1939 bolo mnohým kočujúcim Rómom znemožnené získať štátne občianstvo. Od januára 1940 nesmeli slúžiť v brannej moci a boli zaraďovaní do osobitných pracovných útvarov. V roku 1941 im boli zrušené kočovné listy, úrady nariadili návrat do domovských obcí, zabavovali povozy a násilne ukončovali ich dovtedajší spôsob života.
Historici upozorňujú, že práve v tomto období sa začal rodiť model priestorovej segregácie, ktorého dôsledky sú na Slovensku viditeľné dodnes. Vtedajšie opatrenia totiž nesmerovali iba proti kočovnému spôsobu života. Menili aj samotný priestor, v ktorom mali Rómovia žiť. Dobové administratívne pokyny, vydané na vykonanie vládneho nariadenia, uvádzali:
„Pokiaľ bývali Cigáni pri verejných štátnych a vicinálnych cestách, mali odtiaľ svoje obydlia odstrániť a postaviť ich oddelene od ostatného obyvateľstva na odľahlom a zvlášť k tomu určenom mieste.“
Historici, ktorí skúmali vykonávanie týchto opatrení, upozorňujú, že v praxi to znamenalo systematické vytláčanie rómskych obydlí na okraje obcí alebo úplne mimo ich zastavaného územia. Nešlo iba o administratívne opatrenie. Štát tým rozhodol, kde Rómovia smú žiť a kde už nemajú byť ani vidieť.
Najprv sa zmenil jazyk.
Potom sa zmenila mapa krajiny.
Segregácia prestala byť dôsledkom predsudkov jednotlivcov. Stala sa oficiálnou politikou štátu. Práve v tomto období vznikol model oddelených rómskych sídel, ktorý sa po vojne v mnohých regiónoch nielen zachoval, ale ďalej pretrvával. Keď dnes hovoríme o rómskych osadách, často zabúdame, že mnohé z nich nevznikli ako dobrovoľná voľba ich obyvateľov. Vznikali aj ako výsledok rozhodnutí štátu, ktorý ich cielene vytláčal z centier obcí na ich okraj alebo za ich hranice.
Segregácia pritom neformovala iba mapu Slovenska. Formovala aj myslenie oboch komunít. Väčšinovej spoločnosti vštepovala predstavu, že Rómovia prirodzene patria „tam von“, mimo bežného života obce. Mnohým rómskym rodinám naopak odovzdávala generačnú skúsenosť, že je bezpečnejšie zostať bokom, nevyčnievať a vyhýbať sa konfliktom. Práve preto sú dôsledky týchto rozhodnutí citeľné dodnes. Nezostali zapísané iba v archívnych dokumentoch. Zostali zapísané aj v priestore a v kolektívnej pamäti.
Popri tom vznikali pracovné útvary pre tzv. asociálov, medzi ktorých boli automaticky zaraďovaní „Cigáni bez pracovného pomeru“. Rómovia v nich tvorili významnú časť osadenstva a boli nasadzovaní na najťažšie manuálne práce.
Rovnako dôležité ako samotné zákony je však jazyk, ktorým boli zdôvodňované. Ústredný denník režimu Slovák v roku 1941 napísal:
„Slovenské dediny treba očistiť od tejto pliagy.“
V tom istom texte pokračoval slovami:
„Tento druh ľudí pozná len jeden trest, a to je ťažká telesná práca.“
A dodal:
„Len mimoriadne ťažkou robotou by sa dali prinútiť k tomu, aby v občianskom živote pracovali.“
To už nebol jazyk, ktorý opisoval realitu.
To bol jazyk, ktorý ju vytváral.
Keď štát a jeho propaganda opakovane hovoria o celej skupine ľudí ako o „pliage“, keď ich označujú za asociálov alebo za ľudí, ktorých možno napraviť iba nútenou prácou, nepripravujú spoločnosť na spolunažívanie. Pripravujú ju na represie.
A represie skutočne prišli.
Vyvrcholením tejto politiky bol Porajmos, rómsky holokaust. Rómovia boli internovaní v pracovných a zaisťovacích táboroch, mnohí boli zastrelení počas protipartizánskych operácií a ďalší zahynuli v nacistických koncentračných táboroch. Symbolickým zavŕšením tejto tragédie sa stala noc z 2. na 3. augusta 1944, keď nacisti v tzv. cigánskom rodinnom tábore v Auschwitz-Birkenau zavraždili približne tritisíc rómskych mužov, žien a detí.
Tá noc však nebola začiatkom príbehu. Bola jeho poslednou kapitolou. Príbeh sa začal oveľa skôr. Začal sa slovami.
Po páde totality sa mohlo zdať, že tento jazyk zostal navždy pochovaný v dejinách. Nestalo sa. Po vzniku samostatnej Slovenskej republiky sa opäť začal vracať do verejného priestoru. Menili sa kulisy, menili sa politici, ale niektoré slová zostávali až podozrivo známe. Deväťdesiate roky ich znovu oživili. A práve v tomto prostredí začali vyrastať politické prúdy, ktoré na podobnom mechanizme postavili svoju rétoriku.
IV. Rovnaké slová. Iná doba.
Po roku 1989 sa mohlo zdať, že jazyk, ktorý rozdeľoval ľudí na „nás“ a „ich“, zostal definitívne v minulosti. Nestalo sa. Deväťdesiate roky priniesli novú slobodu, ale aj neistotu, sociálne napätie a hľadanie jednoduchých vinníkov zložitých problémov. A práve v tomto období sa do verejného priestoru začal vracať jazyk, ktorý sme už z dejín poznali.
Jedným z jeho najvýraznejších nositeľov bol predseda Slovenskej národnej strany Ján Slota. V médiách opakovane používal výroky o Rómoch, ktoré ich nepredstavovali ako jednotlivcov, ale ako spoločenský Problém. Medzi najznámejšie patrí veta:
„Na takýchto ľudí len malý dvor a dlhý bič.“
Nešlo iba o expresívny výrok jedného politika. Menil spôsob, akým časť spoločnosti začala o Rómoch uvažovať. Z konkrétnych ľudí sa opäť stávala anonymná skupina. Z jednotlivcov sa stával Problém, ktorý bolo potrebné riešiť.
Na prelome tisícročí sa objavila ďalšia etapa. Vzniklo občianske združenie Slovenská pospolitosť, z ktorého neskôr vyrástla politická strana Slovenská pospolitosť – Národná strana vedená Mariánom Kotlebom. V roku 2006 ju Najvyšší súd Slovenskej republiky rozpustil. Vo svojom rozhodnutí konštatoval, že jej program je v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, pretože smeruje k obmedzovaniu základných práv a slobôd a popiera princípy demokratického štátu.
Rozpustením jednej strany sa však mechanizmus nestratil. Vzápätí vznikla Ľudová strana Naše Slovensko. Jej rétorika sa postupne čoraz výraznejšie opierala o tému rómskych komunít. Politológovia upozorňujú, že práve v regiónoch s vysokým podielom sociálne vylúčených rómskych osád získavala strana najvýraznejšiu podporu. Rómske osady sa prestávali objavovať ako sociálny problém, ktorý si vyžaduje dlhodobé riešenia. Stávali sa politickým symbolom.
Jednou z najvýraznejších udalostí bola kauza Krásnohorského Podhradia v roku 2012. Krátko po požiari hradu Krásna Hôrka, ktorý neúmyselne spôsobili dve rómske deti, získal Marián Kotleba darom časť pozemku priamo v miestnej rómskej osade. Oznámil, že zo svojho pozemku odstráni „čierne stavby“, a do obce zvolal svojich priaznivcov na akciu, ktorú označoval za „upratovanie“. Polícia obec uzavrela, preventívne zasiahla a zabránila tomu, aby sa situácia zmenila na násilnú konfrontáciu. K samotnému búraniu napokon nedošlo. Celá udalosť však ukázala, že rómske osady sa stali nielen predmetom verejnej diskusie, ale aj vynikajúcou a efektívnou kulisou politickej kampane.
Podobný odkaz niesli aj takzvané "vlakové hliadky ĽSNS". Strana ich predstavovala ako ochranu slušných občanov pred kriminalitou. Kritici, právnici aj štátne inštitúcie však upozorňovali, že vytvárajú dojem, akoby samotná prítomnosť Rómov predstavovala bezpečnostné riziko. Opäť sa nehovorilo o konkrétnych ľuďoch, ktorí cestovali vlakom. Hovorilo sa o Probléme, ktorý treba riešiť.
Medzitým sa nenápadne posúvali aj hranice toho, čo bolo vo verejnom priestore prijateľné. Výroky, ktoré by ešte pred niekoľkými rokmi vyvolali všeobecné pobúrenie, začínali byť vnímané ako „otvorené pomenovanie reality“. Jazyk sa postupne menil. Hrubosť prestávala šokovať. Zvykali sme si na ňu.
To všetko sa nedialo počas vojny. Nedialo sa to v totalitnom režime.
Dialo sa to v demokratickom štáte!
Nie preto, že by sa dejiny opakovali doslova. Neopakovali. Opakoval sa však mechanizmus. Najskôr sa prestalo hovoriť o konkrétnych ľuďoch. O ich menách, rodinách a životných príbehoch. Začalo sa hovoriť o „neprispôsobivých“, o „cigánskej otázke“, o „osadách“ či o „Probléme“, ktorý treba vyriešiť.
V. Keď sa problém stal bezpečnostným rizikom
Mechanizmus, o ktorom bola reč v predchádzajúcich kapitolách, nezostal iba súčasťou dejín ani politických kampaní. V roku 2020 dostal novú podobu. Tentoraz už nešlo o mítingy, billboardy ani predvolebné prejavy. Prišla pandémia ochorenia COVID-19 a spolu s ňou aj otázka, ako bude štát reagovať na vznikajúce ohniská nákazy.
Po potvrdení prvých prípadov ochorenia v niektorých marginalizovaných rómskych komunitách pristúpil štát k opatreniu, aké dovtedy Slovensko nezažilo. Ozbrojené zložky uzatvorili celé rómske lokality v Krompachoch, Žehre a Bystranoch. Približne šesťtisíc ľudí sa zo dňa na deň ocitlo v povinnej karanténe stráženej políciou a armádou s ostrými zbraňami. Dôvodom mali byť potvrdené prípady nákazy, ktoré súviseli najmä s návratom ľudí zo zahraničia. Štát argumentoval ochranou verejného zdravia a snahou zabrániť nekontrolovanému šíreniu vírusu.
Nikto nespochybňuje, že pandémia si vyžadovala mimoriadne opatrenia. Veľká spoločenská diskusia sa však nerozvinula okolo otázky, či bolo potrebné konať, ale ako sa konalo.
Organizácia Amnesty International upozornila, že plošné uzatváranie celých rómskych komunít môže viesť k stigmatizácii a diskriminácii. Verejná ochrankyňa práv Mária Patakyová následne konštatovala, že izolácia celých komunít bez individuálneho posúdenia zdravotného stavu predstavovala zásah do základných práv a slobôd. Upozornila aj na selektívnosť postupu štátu. Ak sa nákaza objavila v bytovom dome alebo na sídlisku obývanom majoritou, štát neuzatváral celé sídliská ozbrojenými zložkami. V prípade rómskych komunít sa však tento postup stal realitou.
Ombudsmanka zároveň upozornila na ďalší paradox. Cieľom opatrení malo byť chrániť zdravie obyvateľstva. Zdraví aj infikovaní ľudia však zostali uzatvorení v tom istom priestore osady, často bez možnosti účinnej izolácie. Podľa jej názoru sa tak viac chránilo okolie pred osadou než zdraví obyvatelia vo vnútri osady pred nákazou.
Vo februári 2021 sa preto obrátila na Generálnu prokuratúru SR so žiadosťou o preskúmanie zákonnosti vyhlášok regionálnych úradov verejného zdravotníctva, na základe ktorých boli komunitné karantény nariaďované. Na jeseň toho istého roka jej úrad konštatoval, že postup Generálnej prokuratúry neviedol k systémovej náprave a dostatočne nepreveril zákonnosť komunitných karantén. Otvorenou zostala otázka, či by sa podobný postup nemohol zopakovať aj v budúcnosti.
Slovensko sa pre tieto opatrenia dostalo aj do pozornosti medzinárodných organizácií. Agentúra Európskej únie pre základné práva upozornila, že Slovensko patrilo medzi krajiny, ktoré počas pandémie pristúpili k plošnému uzatváraniu marginalizovaných rómskych komunít. Komisárka Rady Európy pre ľudské práva varovala, že ani mimoriadna zdravotná situácia nesmie byť dôvodom na selektívne obmedzovanie práv na základe etnického pôvodu.
S pandemickým obdobím sa spájajú aj ďalšie prípady, ktoré sa neskôr dostali pred medzinárodné inštitúcie. Niektoré policajné zásahy voči Rómom skončili až na Európskom súde pre ľudské práva alebo boli uzatvorené odškodnením poškodených zo strany štátu. Nešlo už o otázku pandémie, ale o širší problém primeranosti zásahov štátnych orgánov voči rómskym komunitám.
O dva roky neskôr prišiel ďalší moment, ktorý ukázal, že spoločenská citlivosť voči jazyku nenávisti sa stále oslabuje. V januári 2022 zverejnil portál Pluska.sk v rubrike vtipov text:
„Aké pole treba na to, aby vás Cigáni neokradli? Mínové.“
Na obsah upozornil komik Joe Trendy. Nasledovala vlna kritiky zo strany verejnosti, politikov aj ďalších médií. Vydavateľstvo News and Media Holding vtip z webu stiahlo a za jeho zverejnenie sa ospravedlnilo s vysvetlením, že išlo o zlyhanie pri správe obsahu.
Samotný incident však ukázal niečo oveľa dôležitejšie ako chybu jednej redakcie. Jazyk, ktorý sme v predchádzajúcich kapitolách sledovali v politických prejavoch a na okraji verejného priestoru, sa na okamih objavil aj v prostredí mainstreamového média. Opäť nešlo o konkrétneho človeka. Opäť nešlo o konkrétny životný príbeh. Stačilo jediné slovo. „Cigáni.“ A s ním predstava, že o celej skupine ľudí možno hovoriť ako o jednom Probléme.
Dejiny sa nezopakovali. Mechanizmus áno. A rok 2026 ukazuje, že tento mechanizmus nezostal iba v slovách.
VI. Tri príbehy jedného roka
Po všetkom, čo Slovensko za posledné desaťročia zažilo, by sa mohlo zdať, že jazyk, ktorý rozdeľuje ľudí na „nás“ a „ich“, už do verejného priestoru nepatrí. Rok 2026 však priniesol niekoľko udalostí, ktoré opäť otvorili otázku, či sa na ľudí ešte pozeráme ako na jednotlivcov, alebo skôr ako na Problém.
Prvý príbeh sa odohral v januári v Poprade.
Predmetom sporov stal nočný klub podnikateľa Petra Horáka, ktorý navštevovali prevažne rómski hostia. Po sérii policajných zásahov Mestskej polície sa téma dostala až na rokovanie mestského zastupiteľstva. V médiách zaznievali odlišné pohľady podnikateľa, poslancov, polície aj Úradu splnomocnenca vlády SR pre rómske komunity. Jedni hovorili o bezpečnostnej situácii a opakovaných výjazdoch polície, druhí upozorňovali, že problémom nestojí konkrétny človek ani konkrétne porušenie zákona, ale samotná existencia priestoru, kde sa stretávali Rómovia. Splnomocnenec Alexander Daško upozornil, že riešením nemôže byť vytláčanie Rómov z verejného priestoru, ale dôsledné uplatňovanie zákona voči každému jednotlivcovi bez ohľadu na jeho pôvod.
Druhý príbeh o niekoľko mesiacov neskôr presunul pozornosť Slovenska do Košíc.
Mestská časť Nad jazerom začala odstraňovať nelegálnu osadu Lubina. Starostka Lenka Kovačevičová celý postup predstavovala ako výsledok dlhoročnej sociálnej práce. Tvrdila, že približne sedem rómskych rodín sa zamestnalo, osamostatnilo a dobrovoľne sa rozhodlo odísť.
„Dnes žijú vo svojom, majú vodu, elektrinu, kúpeľňu, deti majú vlastné postele, majú čisto, nežijú na smetisku a určite ich nedohryzú potkany,“
uviedla vo viacerých rozhovoroch. Zdôrazňovala, že obyvatelia si svoje príbytky zbúrali sami, celý proces riadili pracovníci neziskového sektora a mestská časť iba pomáhala s odvozom stavebného odpadu. Celý projekt označila za príklad dobrej praxe.
Svoje rozhodnutie obhajovala aj širšie. Tvrdila, že mesto ani štát Problém roky neriešili a že obyvatelia sídliska majú právo na bezpečie, poriadok a dôstojné prostredie.
„Roky sa o probléme na Lubine iba hovorilo. Nekonalo mesto ani štát. My sme začali konať. Nelegálne stavby odstraňujeme zákonne, systematicky a s rešpektom k ľuďom.“
V inom rozhovore dodala:
„Držím sa jasnej zásady: poriadok, zákonnosť, ľudskosť. Košice potrebujú menej výhovoriek a viac odvahy riešiť problémy.“
Príbeh sa však tým neskončil.
Ukázalo sa, že sedem rodín sa nepresťahovalo do nového bývania na Slovensku, ale do starších rodinných domov v maďarskej obci Szalonna. Z lokálneho príbehu sa zrazu stal medzinárodný škandál.
Denník Korzár upozornil, že pri jednej z nehnuteľností figuruje na liste vlastníctva samotná starostka Lenka Kovačevičová s právom doživotného užívania. Starostka vysvetlila, že išlo iba o právne zabezpečenie celej transakcie a akékoľvek podozrenia z osobného prospechu odmietla.
Do prípadu následne vstúpili ďalší aktéri.
Splnomocnenec vlády pre rómske komunity Alexander Daško označil celý postup za neštandardný a uviedol, že riešením mali byť nové byty na Slovensku, nie presun rodín do zahraničia.
Kandidát na primátora Košíc Miroslav Sabol podal trestné oznámenie a vyslovil podozrenie, že mohlo ísť o koordinovaný postup smerujúci k uvoľneniu lukratívnych pozemkov.
Kauzu začalo preverovať aj maďarské ministerstvo vnútra a venovali sa jej maďarské médiá aj politici.
Starostka všetky obvinenia odmietla.
„Ukázali sme príklad dobrej praxe, práce, zamestnávania a komunitného sprevádzania pri vymanení sa z osady. Zrejme sme tým však niekoho riadne rozzúrili.“
A dodala:
„Doteraz nechápeme, komu o čo ide. Spustili hystériu o násilnom vysťahovaní, začali zastrašovať ľudí.“
Popri politických sporoch, trestných oznámeniach a medzinárodnom preverovaní sa však z celej kauzy začali vytrácať tí najdôležitejší. Ľudia.
Najprv sedem rodín, ktoré zo Slovenska odišli. Verejnosť riešila, kto kúpil domy, kto ich financoval, prečo sa na liste vlastníctva objavilo meno starostky, či išlo o premyslený plán a či sa v pozadí neskrýva snaha uvoľniť lukratívne pozemky. Len málokto sa však pýtal, čo bude s rodinami, ktoré sa zo dňa na deň ocitli v cudzej krajine. Čo bude s ich deťmi, ktoré majú nastúpiť do školy v štáte, ktorého jazyk neovládajú. Ako si ich rodičia nájdu prácu. Ako sa začlenia do prostredia, kde nemajú príbuzných, sociálne väzby ani zázemie. A či sa niekto vôbec zamýšľal nad tým, či ich presťahovanie znamená začiatok dôstojnejšieho života, alebo iba presunutie Problému za hranice Slovenska.
Takmer bez povšimnutia zostali aj desiatky rodín, ktoré z Lubiny neodišli. Pre nich sa totiž nič neskončilo. Naopak, obdobie neistoty sa iba začalo. Žijú s vedomím, že mestská časť otvorene deklaruje zámer osadu úplne odstrániť a vyčistiť, a každé ďalšie vyhlásenie o potrebe nastoliť poriadok či definitívne vyriešiť problém v nich prirodzene vyvoláva otázku, či raz nepríde rad aj na ich obydlie. Vo verejnej diskusii sa pritom ďalej hovorilo najmä o pozemkoch, bagroch, vlastníckych právach, trestných oznámeniach a predvolebnej kampani.
Oveľa menej sa hovorilo o tom, aké je žiť celé mesiace s vedomím, že neviete, či budete mať zajtra ešte domov. O deťoch, ktoré netušia, či budú o rok chodiť do ich doterajšej školy. O rodičoch, ktorí každé ráno vstávajú s pocitom, že ich budúcnosť nezávisí od nich, ale od rozhodnutí, na ktoré nemajú žiadny dosah.
Aj človek, ktorý žije v nelegálne postavenom obydlí, zostáva človekom. Práve preto demokratický právny štát pozná povinnosť rešpektovať ľudskú dôstojnosť, ochranu obydlia a hľadať riešenia, ktoré ľudí nepripravia o strechu nad hlavou zo dňa na deň. Aj preto dnes existujú programy štátu na vysporiadanie pozemkov, budovanie technickej infraštruktúry, prestupného bývania či iných foriem dôstojného bývania. Prečo nane samospráva nereflektovala? Prečo pani starostka nehovorí o tom, že tieto možnosti samospráva má, iba sa rozhodla ich ignorovať, že úlohou samosprávy nie je zbaviť sa Problému, ale predovšetkým hľadať zákonné a spravodlivé riešenia pre ľudí, ktorí v tom probléme žijú.
A možno práve v tom spočíva podstata celej kauzy. Postupne sme prestali hovoriť o rodinách. Začali sme hovoriť o osade. Prestali sme hovoriť o ľuďoch. Začali sme hovoriť o Probléme.
Tretí príbeh prišiel len o niekoľko naspäť.
Štátny radca Úradu splnomocnenca vlády SR pre rómske komunity Marián Balog prišiel na kúpalisko v Medzeve spolu so svojou známou a jej maloletými príbuznými, ktorí prišli na prázdniny z Veľkej Británie. Všetci boli Rómovia. Pri pokladni kúpaliska im personál oznámil, že vstup je možný iba na klubové karty. Balog upozornil, že kúpalisko už v minulosti navštívil bez akejkoľvek klubovej karty a ani teraz nikde nie je informácia o možnosti zakúpenia klubovej karty, preto privolal políciu a celý incident zverejnil na sociálnych sieťach. Jeho video v priebehu niekoľkých dní videli státisíce ľudí.
Prípad začala preverovať polícia a vec sa dostala do médií. Balog následne zverejnil, že po odvysielaní videa ho telefonicky kontaktovali predstavitelia mesta a ďalšie verejne činné osoby. Vo svojich verejných vyjadreniach uviedol, že ho žiadali o stiahnutie videa s argumentom, že kauza môže poškodiť mesto pred blížiacimi sa komunálnymi voľbami, keďže ide o mestské kúpalisko, ktoré má v správe súkromná osoba. Primátor sa od samotného incidentu verejne dištancoval. Balog zároveň oznámil podanie trestného oznámenia a avizoval, že sa obráti aj na verejného ochrancu práv, komisára pre deti a ďalšie inštitúcie.
Medzev je pritom mestom, v ktorom rómski voliči dlhodobo predstavujú významnú časť volebného elektorátu. V komunite zároveň rastie nespokojnosť s tým, že napriek existujúcim legálne postaveným rodinným domom s vodovodnými a elektrickými prípojkami zostáva prístupová cesta do osady a vnútorné komunikácie dlhodobo v dezolátnom stave. Nejde pritom iba o otázku pohodlia. Miestni obyvatelia opakovane upozorňujú, že zlý stav cesty môže výrazne predlžovať prístup záchranných zložiek. Spomínajú prípad muža s mozgovou príhodou, ku ktorému privolali sanitku z Medzeva. Podľa ich výpovedí trvalo, kým sa zdravotníci dostali na miesto, približne štyridsať minút. Pre ľudí, ktorí tam žijú, preto cesta nepredstavuje iba infraštruktúru. Môže rozhodovať aj o tom, ako rýchlo sa človek dostane k pomoci v ohrození života. Aj preto sa popri samotnom kúpaliskovom incidente začala objavovať otázka, akú úlohu môže v podobných sporoch zohrávať predvolebná atmosféra a ako môže ovplyvniť rómsku komunitu pri komunálnych voľbách.
Poprad. Lubina. Medzev. Tri odlišné príbehy. Tri rôzne mestá. Tri rôzne situácie. A predsa ich spája niečo spoločné.
Vo všetkých troch prípadoch sa veľmi rýchlo začalo hovoriť o bezpečnosti, verejnom poriadku, pozemkoch, pravidlách, politike alebo voľbách.
Oveľa menej sa hovorilo o konkrétnych ľuďoch.
A možno práve preto tieto tri príbehy možno v čomsi spojiť. Nie preto, že by dokazovali jednu spoločnú pravdu. Ale preto, že nám znovu pripomínajú otázku, ktorú si kladieme od začiatku:
V ktorom okamihu sa z Človeka stane Problém?
VII. Pozrieť sa rovno do očí
Za roky práce dokumentaristky som prešla desiatkami rómskych osád, domácností, škôl aj komunít. Rozprávala som sa s deťmi, študentmi, vysokoškolákmi, rodičmi, starými rodičmi, s Rómami, ktorí každé ráno vstávajú do práce, aj s tými, ktorí si ju napriek všetkej snahe nevedia nájsť celé roky. Kamera ma naučila jednu dôležitú vec. Keď človeka spoznáte, prestane byť štatistikou. Prestane byť „rómskou otázkou“. Stane sa jednoducho Človekom.
V mojej práci sú najťažšie chvíle, keď sa kamery vypnú.
Vtedy Rómovia začnú rozprávať oveľa otvorenejšie. Nielen tí, ktorí sedeli pred kamerou, ale často práve tí, ktorí stáli vedľa nej a dovtedy iba mlčky počúvali. Vtedy prichádzajú príbehy, ktoré sa nikdy nedostanú na titulné stránky novín. Nie preto, že by boli menej bolestivé ako tie, o ktorých sme práve hovorili. Sú iba tak obyčajné a tak notoricky časté, že sa mnohým zdá, že ani nestoja za pozornosť. A práve preto sa o nich tak málo hovorí.
Vidím tvár dievčaťa, ktoré napriek výborným známkam nemohlo chodiť do triedy s deťmi z majority. Chcelo byť lekárkou. Namiesto podpory počúvalo, že preň bude lepšie zostať tam, kde je, v osade a na dávkach.
Vidím oči chlapca s čerstvým vysokoškolským diplomom. Pri pracovnom pohovore musel ako jediný absolvovať test gramotnosti. Ostatní nerómski uchádzači ho nepísali. Stačilo, že bol Róm. Do práce ho nevzali.
Vidím mamu, ktorá chcela svojmu synovi kúpiť telefón a paušál, lebo nastupoval na strednú školu do vzdialenejšieho mesta achcela s ním byť v kontakte. Odmietli ju. Nie preto, že by nemala peniaze, veď pracuje už 8 rokov v neďalekej fabrike, ale preto, že bývala v rómskej osade.
Vidím muža, ktorý roky pracuje na stavbách, odvádza dane a každý mesiac poctivo platí účty. Napriek tomu ho predavačky opakovane posielajú k sociálnej pokladni, lebo je príliš tmavý nato, aby patril inam.
Vidím rodinu, ktorú sme po natáčaní pozvali na večeru. Skôr ako sme si stihli sadnúť, servírka sa spýtala, kto bude platiť a až potom nás v reštaurácii usadila do rohu k záchodom, aby tak nekričalo, že sú tam cigáni a nestratila klientelu.
Vidím čerstvú mamičku, ktorá mi so slzami v očiach rozpráva, že jej dieťa nechceli pokrstiť v kostole spolu s ostatnými deťmi. Museli prísť osobitne a iba k dverám kostola.
Vidím rómskych kolegov a veľmi dobre vnímam aj ľudí okolo nás. Ako si pri ich príchode pevnejšie pritiahnu kabelku k telu. Ako sa automaticky pozrú na svoje veci. Nikto nič nepovie. Netreba. Aj mlčanie vie človeka ponížiť.
To sú naozaj najťažšie chvíle. Lebo po nich zostáva ticho. Rómovia pozerajú na mňa. Ja pozerám na nich. A všetci cítime tú istú bezmocnosť.
Nikto odo mňa nečaká zázrak. Veľmi dobre vedia, že im nepostavím cestu, neprivediem vodu, nevytvorím pracovné miesta ani nezmením rozhodnutia politikov. Napriek tomu v ich očiach zakaždým vidím tú istú otázku.
"Čo máme ešte urobiť, aby ste v nás konečne videli ľudí?"
A ja im neviem odpovedať.
Neviem im vysvetliť, prečo sa niekto pri ich príchode automaticky chytí kabelky. Prečo ich pošlú do iného radu. Prečo musia pri pracovnom pohovore dokazovať to, čo sa od iných nevyžaduje. Prečo ich deti často začínajú svoj život o niekoľko krokov za ostatnými. Prečo sa musia celý život brániť predstave, ktorú si o nich vytvorili ľudia, ktorí ich nikdy nespoznali.
Neviem im vysvetliť ani to, prečo v mnohých osadách dodnes chýba cesta, voda, kanalizácia či dôstojné bývanie, hoci na ich zmenu smerovali počas rokov miliardy eur z európskych fondov. Neviem im povedať, prečo ich deti stále vyrastajú v školách, kde majú menšie šance ako ich rovesníci. Neviem im povedať, prečo sa ich sny často končia skôr, ako dostanú príležitosť ich skúsiť naplniť.
Viem iba jedno.
Človek sa neprestane cítiť doma vo vlastnej krajine preto, že raz prehrá.
Prestane sa tak cítiť vtedy, keď mu spoločnosť deň po dni naznačuje, že sem celkom nepatrí. Nie veľkými gestami. Malými vetami. Pohľadmi. Mlčaním. Privretými dverami, ktoré sa zatvoria o sekundu skôr, ako ich stihne úplne otvoriť.
Neznamená to, že problémy neexistujú. Existujú. Rovnako medzi Rómami ako medzi Nerómami. Spravodlivá spoločnosť však stojí na tom, že človeka posudzuje podľa jeho skutkov, nie podľa mena, adresy alebo farby pleti.
Po rokoch s kamerou v rukách viem iba jedno.
Každý príbeh, ktorý som v tomto článku pripomenula, sa nezačal prvým úderom, prvým výstrelom ani prvým policajným zásahom.
Začal sa oveľa skôr. Vo chvíli, keď niekto prestal vidieť človeka. A začal vidieť iba problém.
Možno sa dejiny naozaj neopakujú, ale kým bude existovať čo i len jedno dieťa, ktoré bude musieť najprv dokazovať, že je hodné rovnakej dôstojnosti ako ostatní, tento príbeh sa ešte neskončil.
Možno totiž napokon vôbec nie je najdôležitejšie, či dokážeme vyriešiť každý Problém. Oveľa dôležitejšie je, či za slovom „Problém“ ešte dokážeme uvidieť človeka. Konkrétneho človeka. Róma. A či máme odvahu pozrieť sa mu rovno do očí.
