Z času na čas sa objaví výnimočný fenomén, ktorý vzbudí pozornosť a rozčerí, inak zväčša ustálenú, hladinu verejného záujmu. Ak sa to udeje v politike a následky sú pozitívne, objaví sa veľké množstvo uchádzačov o tento úspech, ktorí tvrdia, že bez nich by sa to určite nepodarilo. Ak je však výsledok sporný, či dokonca negatívny, uchádzači o úspech zalezú, prípadne sa spoja a za každú cenu hľadajú vinníka. Niekedy aj vlastných zlyhaní. Takto vznikajú mýty, ktoré ak sú hojne prikrmované, začínajú žiť vlastným životom, a keď sa správne nalíčia a prepudrujú, vyzerajú ako pravda. Jeden z takýchto mýtov je fenomén Mečiar. Najmä to, ako mu Kňažko pomohol, aby sa stal tým, čím sa stal.
Mýty a fakty
Pokúsim sa oddeliť mýty od faktov, pretože o tejto udalosti často počuť protichodné a nezlučiteľné stanoviská. Samozrejme, je jednoduché hodnotiť minulosť z dnešného hľadiska a uplatniť staré klišé o úspešných generáloch po vojne. Javy a udalosti treba vždy posudzovať v dobe, v ktorej sa odohrávali a pracovať len s informáciami, ktoré boli vtedy k dispozícii. V tejto chvíli považujem za dôležité znovu zdôrazniť, že ľudia Novembra `89 majú v mojom živote výnimočný priestor a nechcem, aby nám nedorozumenia a mýty bránili v spoločnom, alebo názorovo blízkom pohľade na súčasnosť a budúcnosť. Rád by som svoju časť, symbolickú polcestu, k tomu vykonal.
Začnem faktami:
Nie ja som objavil túto osobnosť.
Nie ja som ho presadil ako ministra vnútra do vlády národného porozumenia v roku 1990.
Nie ja som ho nominoval na kandidátku VPN do prvých slobodných volieb.
Nie ja som mu pomohol svojím vystúpením, stať sa najpopulárnejším politikom, pretože ním už bol, najmä vďaka pravidelným a veľmi sledovaným vystúpeniam v televízii.
Teda Džina z fľaše som nevypustil ja. Ja som len zverejnil, že tí, ktorí ho vypustili, sa ho snažia dostať naspäť do fľaše, pretože bol ťažko kontrolovateľný, svojvoľný a neposlušný. Keďže mne vtedy nepripadal ako hrozba, skôr naopak, postavil som sa na jeho stranu, keď sa vedenie VPN snažilo kontrolovať jeho televízne vystúpenie.
Lož ako pracovná metóda
V tom čase, teda na jar 1991, som vo VPN stále pociťoval nepríjemnú pachuť, ktorú spôsobili lustrácie a s tým spojené personálne zmeny. Pretože som bol členom vlády, do centra hnutia som prichádzal iba raz do týždňa. Zrejme aj to malo za následok, že vzájomná informovanosť bola dosť povrchná a nedostatočná. Skrátim to, pretože v žiadnom prípade nechcem hľadať výhovorky. Snažím sa iba stručne načrtnúť okolnosti, v ktorých som sa rozhodoval. Konal som podľa svojho presvedčenia. Nemôžem však nepovedať, že keď človek koná podľa presvedčenia a podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia, musí nevyhnutne konať správne. Túto skúšku napokon neúprosne vykoná čas. A sme znovu pri generáloch po vojne. Môžem pokojne zopakovať to, čo som povedal už neraz. Na základe neskoršieho poznania skutočnosti by som bol konal inak. Teda, podobne, ako tomu bolo v marci 1993, keď som vyhlásil, že lož je jeho pracovnou metódou, odišiel som z hnutia aj so siedmimi poslancami a robil som všetko preto, aby dnes každý musel uznať, že som rozhodne spravil viac pre zánik tohto „izmu“ ako pre jeho vznik. Na sľubovanej polceste sa mi žiada dodať, že aj mojou vinou nebol komunikácia medzi mnou a vedením VPN dobrá. Tiež som mohol výrazy ako „cenzúra a politbyro“ nahradiť slovami, ako sú “prirodzený záujem o to, čo bude hovoriť a politické vedenie.”
Spasitelia sú klonovateľní
Bolo by dnes pochabé opravovať históriu, najmä keď súčasnosť a blízka budúcnosť ukazujú, že istý typ vodcov a univerzálnych spasiteľov je klonovateľný. A tak počúvame, že November `89 vlastne ani nebol. A keď aj bol, tak zapríčinil našu dnešnú biedu, lebo neslobodné voľby zmenil na slobodné. Takéto vyjadrenia, žiaľ, z úst ústavných činiteľov sa množia a tieto polopravdy, lži a bohapustá demagógia ma presviedčajú, že šmejdi nepôsobia iba v oblasti predaja spotrebného tovaru. Preto je dôležité nezabudnúť na hodnotu zmeny v novembri 1989. Je vždy lepšie každodenne opravovať chyby a omyly krehkej a nedokonalej demokracie, ako sa vrátiť k chybe a omylu ako k systému. Nikdy by sme nemali zabudnúť, ako sa Alexander Dubček v roku 1968 snažil transplantovať zverskému režimu ľudskú tvár a odpoveďou bola dvadsaťročná okupácia cudzím vojskom. A tí, ktorí pri okupácii a následnom šikanovaní Dubčeka a celého obyvateľstva aktívne pomáhali, sú dnes obhajovaní kšeftármi, ktorí svoj cynický úsmev skrývajú za maskou sociálneho cítenia.
Preto sa už nechcem a nebudem vracať k chybám v tejto časti mojej minulosti, s výnimkou, že chyby poslúžili k tomu, aby sme ich už nikdy nezopakovali. Myslím, že to som dokázal v roku 1993, keď som sa jasne vymedzil voči Mečiarovi a odišiel som z HZDS, ale aj v 1998, keď sa nám ho podarilo poraziť. Uvedomujem si, že sa nedá napísať všetko, akokoľvek by som sa o to usiloval, a vždy zostane niečo nedopovedané. Navrhujem však svojim priateľom, známym aj všetkým ostatným, aby sme sa tejto nedopovedanej minulosti venovali až potom, keď nebudeme pociťovať obavy o budúcnosť.
Ak sa Vám článok páči, možete podporiť aj na Vybralisme. Ďakujem.
