Ocko si za pomoci svojho strýka umeleckého kováča vyrobil podľa vlastného nápadu formu na oblátky, bol to skvele do najmenšieho detailu vymyslené.
Pre pečenie zatočených oblátok si ocko urobil ako pomocníčku špeciálnu drevenú paličku a pre rovné oblátky zas špachtličku, aby sa mu rovná oblátka nepolámala ale pekne sa oddelila.
Keď si pripravil včelí vosk, zarobil cesto so svojou charakteristickou receptúrou a nachystal svoje „špeciálne inštrumenty“, mohlo sa začať s pečením oblátok.
Bola to krásna atmosféra, spolu s ockom sme si to ako deti vychutnávali a pozerali ako majstrovsky to dokáže robiť.
Veľmi sme sa tešili ak sa mu nejaká nepodarila, lebo vtedy sme ju mohli zjesť, ináč sme sa oblátok nemohli dotknúť až do Vianoc. Ocko piekaval okolo 3000 ks, keďže takto zásoboval celú našu rodinu. Dnes v tejto tradícii pokračuje už môj bráško, keďže ocko už zomrel, ale už nepečie pre celú rodinu, lebo to nestíha, keďže má toho veľmi veľa a ostal jediným mužom v našej domácnosti.
Deň pred Štedrým dňom alebo niekedy počas Štedrého dňa sme chodili potom tieto oblátky rozvážať po rodinke.
To boli tiež krásne chvíle naplnené nedočkavosťou, kedy už bude Štedrý večer a príde k nám Ježiško. Okrem oblátok ocko pomáhal aj s nami maminke s pečením vianočného pečiva. Každý sme si mohli na začiatku adventu napísať na lístok svoje obľúbené koláčiky a podľa toho ocko rozhodol, ktoré druhy sa budú piecť. Potom sme pri tom pomáhali.
Ostalo mi teda veľa krásnych spomienok a dúfam, že rovnako aj vám.
Veľmi by som chcela, aby aj dnešné deti mohli spomínať aj na takéto zdanlivo obyčajné veci a nielen na prechádzky v nákupných centrách, pretože radosť z vlastnoručne urobenej práce je oveľa väčšia a ostanú krásne zážitky.
