ocko Bohumír Kniez 1951 - 1994
Ocko prišiel v roku 1992 o prácu v istom podniku, kde pracoval ako chemický laborant – kontrolór a tak mu mamkin brat Michal našiel prácu v Dopravnom podniku mesta Bratislavy, kde po absolvovaní príslušných skúšok, testov a kurzov začal ocko pracovať ako vodič trolejbusov MHD až do svojej náhlej tragickej smrti.
Bolo to v jeden mimoriadne horúci deň 11. 8. 1994. Ocko sa rozhodol, že zoberie poslednú jazdu služby svojho brata Stanislava, ktorý potreboval odísť skôr z práce a sľúbil, že potom on nášmu ockovi zoberie zase za neho jazdu v službe.
Počas jazdy mu však prišlo náhle veľmi nevoľno a dostal akútny infarkt. Toľko sme sa dozvedeli my najbližší.
Keďže ocko bral službu za svojho brata, najprv nastal v podniku chaos, že zomrel ockov brat a nie ocko. Všetko sa potom však rýchlo uviedlo na pravú mieru a naša mamina si tak musela vypočuť asi najťažší a najsmutnejší telefonát vo svojom živote, v ktorom jej oznámili, že ocko neprežil infarkt a ešte dokonca ho mŕtveho okradli aj o výplatu, ktorú si práve v ten deň bol vybrať v práci (vtedy dávali len hotovosť).
Nijaké bližšie informácie sa nedozvedeli.
Po pár dňoch po ockovej smrti nám z DPMB oznámili, že mu to neuznajú ako pracovný úraz, hoci sa mu to stalo v práci, pretože to bol infarkt. Vraj keby s trolejbusom nabúral, tak by to bol pracovný úraz, tým, že on včas cestujúcim povedal, že mu je zle a bezpečne zastavil trolejbusom na zastávke, tak to pracovný úraz nie je.
Tieto udalosti neskôr pre isté bratislavské večerné noviny zo 16. 8. 1994 opísal veľmi sugestívne a s citom pán O. Laciak vo svojom príspevku s názvom Posledná jazda.
Tento pán spolu s nám neznámym lekárom sa otecka pokúšali resuscitovať a dávali mu prvú pomoc. Od neho sme sa vlastne dozvedeli ako to bolo a čo sa stalo. Opísal to takto:
Posledná jazda
... Svoje si v horúčavách odtrpeli aj šoféri prostriedkov hromadnej dopravy. Teplota v ich kabínke sa šplhala poriadne vysoko.
I vodič trolejbusu č. 219 idúc dolu Pražskou cíti, že je toho naňho priveľa. Už nemôže ďalej, nezvládol by bezpečne doviesť pasažierov. Má čo robiť, aby dokázal ešte pár metrov, kým sa dostane dolu kopcom. Stále dotieravejšia ťažoba, nevoľnosť ho nútia aby zastavil a vypustil nespokojných cestujúcich.
Málokto z nich pochopí, že aj on sa môže cítiť zle, pod psa, že už ďalej nevládze.
Sťažka vychádza z vozidla, aby trolejbusu stiahol zberače a nebránil tak kolegom v plynulosti premávky. Odrazu sa s ním celý svet zatočí a vodič bezvládne padá na zem.
Priskakuje k nemu náhodný okoloidúci. Chrčiaceho muža, so zakrvavenou tvárou a už v bezvedomí dáva do stabilizovanej polohy.
Pribieha ďalší muž, aby pomohol. Spolu zisťujú, že vodičovi srdiečko len slabúčko bije, až sa napokon hrozivo zastaví.
Rýchlo ho prevrátia na chrbát a púšťajú sa do oživovacích pokusov. Kým jeden mu dáva nepretržite masáž srdca, ten druhý doň vdychuje prepotrebný vzduch.
„Čo je s tou sanitkou?“ volajú upotení a vyčerpaní muži na prizerajúci sa dav. Vedia, že ich laická pomoc nemôže dlho nahradiť odbornú resuscitáciu. „Veď už ju volali!" odpovedá ktosi.
Minúty čakania pri pokuse o záchranu života, ktorý nezadržateľne z mladého vodiča uniká, sú večné. Konečne prichádzajú sanitky. Vraj po pätnástich či sedemnástich minútach, utrúsil ktosi na chodníku. Muži v bielom robia čo môžu, no po chvíli skonštatujú krutú skutočnosť: „Je mŕtvy!“
Ľudia na chodníku sa pomaly rozchádzajú.
Dvaja muži, ktorí sa pred príchodom sanitky pokúšali nešťastníka zachrániť, trochu zatrpknutí odchádzajú tiež.
Prenasleduje ich pocit, že vodič mohol žiť keby ...
Život veľkomesta nezadržateľne pulzuje ďalej. Málokto si všimne, že za volant jedného trolejbusu už nezasadne mladý, ešte len štyridsaťtriročný človek. Vari len jeho najbližší a kolegovia.
Ostatných nás ženie vpred neúprosný nával povinností. Dokedy ... ?
(autor O. Laciak, vydanie zo 16. 8. 1994)
Ja som v tom týždni, keď ocko zomrel bola s bratom na prázdninách v tábore ako vedúca, ale napriek tomu sme s bratom nevedeli čo sa stalo a rodina to povedala len ostatným vedúcim a rozhodli sa počkať na náš návrat do víkendu a nič nám nedali vedieť.
Nám s bratom v tábore bolo len podozrivé, že sme sa nemohli dovolať domov vraj pre pokazený telefón v mieste tábora.
Bol to pre nás teda veľmi veľký šok, keď sme sa dozvedeli čo sa ockovi stalo a že už ho nikdy neuvidíme. Nemali sme čas sa s ním ani poriadne rozlúčiť.
Mamina mala vtedy 41 rokov, ja 17 rokov, sestra 16 rokov a brat 12 rokov.
Ďakujem veľmi pekne za veľmi citlivý prístup a duchovnú pomoc našej rodine vtedajšiemu duchovnému otcovi lamačskej farnosti vdp. Rudolfovi Daňovi s vdp. Jurajom Drobným a rovnako i vdp. Jankovi Sucháňovi, ktorý v Lamači pôsobil pred ním a tak isto nás duchovne podporil svojim listom.
Veľmi pekne by som sa chcela poďakovať všetkým blízkym príbuzným, hlavne mamkiným súrodencom, ktorí sa o nás starali a mamkin brat Miško nám pomáhal všetko zvládať a vybavovať, veľmi nám pomohol aj ockov brat Stanislav aj so svojimi súrodencami.
Ďalej veľmi pekne chcem poďakovať všetkým priateľom a známym našej rodiny, hlavne rodinke Vlasákových, ktorí nám veľmi pomáhali a mamke našli novú prácu aby nás uživila, ďalej všetkým našim rodinným priateľom, ktorí nám pomáhali s veľkým srdcom a nezištnosťou.
Rovnako ďakujem veľmi aj ockovým kolegom z DPMB, z nich by som sa v mene našej rodiny chcela poďakovať hlavne ockovmu kolegovi a kamarátovi pánu Gabrielovi Karlubíkovi za jeho prejavenú nezištnú a obetavú veľkorysosť.
Je vás všetkých, ktorí ste nám pomohli veľmi veľa a nezmestilo by sa to sem, preto vám všetkým zo srdca ešte raz veľmi pekne za nás ďakujem.
Pán nech vám to všetko aj za nás vynahradí svojim požehnaním a milosťou.
Ešte raz veľmi veľká vďaka patrí všetkým, ktorí ste nás podporovali a pomáhali ste nám vtedy v tej pre nás veľmi smutnej a ťažkej chvíli.
OCKO, VĎAKA TI ZA VŠETKO, ZA TVOJU LÁSKU KU MNE, ZA TVOJU VERNOSŤ A LÁSKU K MAMINE, ZA LÁSKU K NAŠEJ CELEJ RODINE, ZA TVOJ LÁSKAVÝ HUMOR A ZA TO, ŽE SI NÁM DEŤOM SPOLU S MAMINOU VŠTEPOVAL LÁSKU K BOHU.
VERÍM, ŽE SA TAM V NEBI, AK PÁN DÁ, RAZ SPOLU STRETNEME.
Tvoja Miška
