Náš Ocko vždy dokázal na mieru z hlavy vymyslieť príbeh, či rozprávku, ktorá sa práve hodila. Boli to rôzne príbehy, niekedy čítanie z detskej Biblie (keďže sme veriaca rodina), občas aj romantické príbehy, inokedy strašidelné, podľa situácie ako rýchlo nás potreboval uspať, čo je iste náročné pre každého rodiča, tí mi určite dajú za pravdu, však áno.
Keď občas prišla na ocka autorská kríza tak sme s radosťou vybrali tu najdlhšiu rozprávku akú sme v knižkách našli, aby sme ho pekne potrápili. Niekedy sa dal, inokedy s nami vybabral a čítal po riadkoch cez dve strany, z čoho vznikali rôzne nesúvisle a smiešne zlátaniny.
Vždy sa nás tak snažil dostať, ale nedali sme sa a včas sme ho upozornili, že sa to snaží nejako podozrivo skracovať. Chudáčik to potom rýchlo vzdal a čítal poctivo ďalej.
Neskôr prevzala štafetu mamina a to už nasledovali príbehy z rôznych knižiek ako Anna zo Zeleného domu a všetky ďalšie diely o tejto krásnej a snívajúcej Anne. Boli to aj Malé ženy, dobrodružné Verneovky, príbehy Winnetoua od Karla Maya, či knižky s nádhernými básňami Michaela Quista a rôzne iné.
Myslím, že ani dnešným deťom by nezaškodili takéto čítania či rozprávania príbehov a rozprávok na dobrú noc, miesto dnešných drsných a akčných kreslených rozprávok, či počítačových hier.
Dostali by tak príležitosť rozvíjať svoju fantáziu a nádherne snívať a hlavne vychutnávať si čarovné okamihy so svojimi rodičmi, ktorí tým vyjadria aj svoj záujem a lásku k svojim ratolestiam.
Prosím, neberme im to.
