Neskôr sú to prvé lásky škôlkarske, školské a potom možno tie prvé ozajstné.
Človek zažíva pocit, že by najradšej lietal v oblakoch a pre milovanú osobu by zniesol i hviezdy z neba. Túži po osôbke, ktorá ho bude milovať takého aký je, pre ktorú bude znamenať celý svet a ona pre neho, ktorá ho podporí v ťažkých chvíľach a podrží vtedy za ruku a povie aby sa nebál, že nie je na to sám.
O to horší je potom ten pád, keď človek zistí, že ho ten druhý už nemiluje, prípadne neopätuje jeho lásku. Je to pocit, akoby malo človeku prasknúť alebo roztrhnúť sa srdce. Strašne to bolí a niekedy to dokonca nedokáže zahojiť ani čas.
Cíti sa celkom nemožný, nepotrebný, neschopný niekoho zaujať, že vyzerá hrozne, že všetko totálne zbabral a nevie presne čo a kde sa vlastne stala chyba.
Len veľmi ťažko už potom človek uverí niekomu inému, že ho naozaj miluje a často má pocit a strach, že znovu príde sklamanie a bolesť.
Veľmi myslím na vás všetkých, ktorí tiež prežívate niečo podobné, aby vám Pán dal silu znovu sa nadýchnuť a všetko zvládať, ja sa o to pokúšam tiež niekedy menej, niekedy viac úspešne.
Tak veľa šťastia a Božieho požehnania všetkým vám.
