Vstávala skoro ráno a s láskou sa zahľadela na ešte spiacu tvár svojho manžela. Opatrne ho pobozkala, aby ho nezobudila. Povedala si, že mu rýchlo ešte nachystá výborné raňajky, dnes chcela, aby to bolo výnimočné a on sa ponáhľa do práce, takže ho uvidí až večer. Veru, je to už desať rokov, čo sú manželmi. Letmo sa ešte pozrela do detskej izby, kde odpočívali ich dve adoptívne detičky, dievčatká. Boli zlatučké, pokojne si odfukovali a spinkali. Jemne ich pobozkala na čielka. Nie, nikdy nezabudne na tento Dar. Spomína ako sa to začalo pred desiatimi rokmi ... Spoznali sa náhodne cez známych, ktorí ich nenápadne dali dokopy. Zaujal ju hneď na prvý pohľad nielen krásou (nebol nejaký veľmi výnimočný krásavec), ale svojím citlivým a veľkým srdcom a zmyslom pre humor a hlavne podobnými hodnotami a vzťahom k Bohu. Nastal nádherný krásny čas vzájomného spoznávania sa, dlhých rozhovorov a prechádzok ulicami mesta. Pochopil všetky jej starosti a obavy a pomaly z nej jemne rozptyľoval všetok strach z neznámeho a budúcnosti. Mal ju proste rád takú aká je a to u nej rozhodlo. Nastal ten krásny okamih, pokľakol pred ňou a v ruke s prstienkom jej položil otázku, či si ho vezme. V tom momente sa šťastím rozplakala, zodvihla ho a vrúcne sa objali, spýtala sa ho, či si je naozaj istý, lebo to nebudú mať ľahké, čaká ich náročné čakanie na adopciu a vôbec jej zdravotný stav ... No on ju ubezpečil, že si za svojim rozhodnutím stojí a tak povedala mu to vytúžené áno. Ich svadba nebola luxusná, ani veľká, ani bohatá, stačila im najbližšia rodina a zopár verných priateľov. Oni ani po inom netúžili a boli šťastní, lebo pre nich bol ten najhlavnejší okamih ich spoločný sľub pred Božou tvárou a jeho požehnanie do spoločného života. Po svadbe podali žiadosť o adopciu a nastalo obdobie čakania na rozhodnutie úradov, rôzne testy, vypočúvanie kolegov v práci, či rodinných známych, návšteva sociálnej pracovníčky a iné ... Vydržali to, stáli spolu pri sebe a nakoniec sa to podarilo. Prišiel ten vytúžený deň, keď si priamo z pôrodnice odnášali svoj batôžtek šťastia, krásnu adoptívnu dcérku. Neskôr k nej pribudla ešte malá sestrička. Bola mu za to všetko nesmierne vďačná, ako pri nej stál po celých tých desať rokov až doteraz. Vždy keď potrebovala jeho pomoc a podporu stál pri nej, či už keď musela pravidelne chodiť po lekároch, alebo vtedy, keď jej z liekov strašne začali padať vlasy, išiel s ňou ku jej priateľke kaderníčke, ktorá jej musela vlasy o dosť veľa skrátiť, držal ju za ruku a ubezpečil ju, že aj tak bude pre neho tá najkrajšia. Vždy sa tešia na jeho príchod domov z práce, no dnes obzvlášť, čakala ho i s dievčatkami, ktoré sa už aj pýtali tatinovi na ruky a vybozkávali ho aj s ňou. Vošli do kuchyne, kde bola nachystaná slávnostná večera. On sa naoko robil, že nerozumie čo sa to deje. Chvíľku sa zľakla, že zabudol. No objal ju a poďakoval jej za tých spoločných desať rokov a do ruky jej vložil malú krabičku. Nebolo to nič veľmi luxusné, ale bola to spomienka na jej mladosť, kúpil jej krásne jemné zlaté náušničky so zirkónovým kamienkom, o ktorých vedel, že sa jej páčia. Ona mu podarovala na pamiatku krásne hodinky, o ktorých tiež vedela, že sa mu páčia, tiež nič super luxusné, ale zo srdca. Od dojatia sa obaja rozplakali. Láska ostala v ich vzťahu tým najpodstatnejším. Keď aj prišli ťažšie chvíle, s Božou pomocou vždy a znova nachádzali a čerpali silu z obrovskej Božej lásky ...
