Malá morská víla pozorovala každú možnú chvíľu svojho Princa ako sa prechádza podvečer po brehu jazera, vyrastali spolu od mala a čím ďalej tým viac zisťovala, že jej pomaly ale iste berie srdce.
Verila, že aspoň raz si ju niekedy všimne.
Raz sa jej s pomocou priateliek podarilo dostať medzi ľudí do jeho blízkosti, ale stálo ju to veľkú bolesť, každý jej krok ju bodal ako tisíce ostrých nožov a musela sa zmieriť aj s tým, že svojmu Princovi by nikdy nemohla splniť jeho túžbu po potomstve.
Napriek tomu sa teda vybrala medzi ľudí v jeho spoločnosti a tajne dúfala, že si ju všimne, nedbala na to, že každý krok ju veľmi bolí. Dočkala sa, Princ si ju všimol, aj ho možno na chvíľu zaujala, ale len keď sa potreboval porozprávať, prípadne potreboval jej pomoc, tak ju využil (čo si ona neuvedomovala) a potom, keď splnila svoju úlohu si ju znovu prestal všímať.
Točilo sa okolo neho veľa krásnych dám, ale nikdy to nevyzeralo nejako vážne. Takto to šlo stále dokola a ona stále dúfala, že raz ... a trpela ďalej, lebo verila, že niekedy sa to predsa len zmení, dúfala ... no nič sa nezmenilo.
Tak ako motýľ, ktorý keď vidí svetlo letí za ním aj keď vie, že si spáli krídla ... a bezvládne padne na zem. Na scéne sa však jedného dňa objavila princezná z iného kráľovstva a on sa do nej zaľúbil, mohla mu totiž splniť všetko to po čom túžil a dať mu aj vytúžené potomstvo.
Na malú morskú vílu si spomenul už len keď potreboval s niečim poradiť alebo pomôcť a čím ďalej tým viac na ňu zabúdal.
Jedného dňa v kráľovstve nadišiel deň očakávanej svadby Princa s princeznou z iného kráľovstva, s ktorou sa im neskôr narodilo početné potomstvo a celé kráľovstvo sa zabávalo, dokonca aj jej priateľky i najbližší.
Len malá morská víla ostala sama a myslela, že sa jej len sníva zlý sen, točila sa jej hlava a s ňou celý svet. Od bolesti už nevládala. Vedela, že je s ňou koniec, lebo si nedokázala získať jeho lásku a vedela, že potom sa bude musieť zmeniť na morskú penu.
Nikdy z jeho ani z iných úst nepočula slová : „Mám Ťa rád. Záleží mi na Tebe. Si krásna.“ Netušila prečo ju odmietal, nevedela či preto, že by vyzerala tak zle, že sa do nej nikto nemôže zaľúbiť, netušila v čom bol problém a nikdy sa to ani nedozvedela.
Myslela si, že po svadbe Princ s princeznou odíde do iného kráľovstva, ale stal sa opak.
Postavili si tam nový krásny zámok s výhľadom na more a tak malá morská víla len so smútkom z diaľky pozorovala ich spoločný život.
Vedela, že dlho to nevydrží a jednej noci sa zmenila na morskú penu.
Na druhý deň ráno bolo celé more posiate penou na ktorej plávali už len bordové lupienky ruží ...
Snáď si raz niekto na ňu spomenie a podarí sa mu ju znovu v tých lupienkoch nájsť.
Tento príbeh je „vymyslený“ a podobnosť s reálnymi postavami je „čisto náhodná.“
