Bol ešte mladý, plný elánu a chuti do života a hlavne so šibalskými očami a neposednými ryšavými kučerami.
Hrával u nás v kostole a bol mimoriadne nadaný. Ja som vtedy mala asi tak štyri – päť rokov a vnímala som ho ako svojho veľkého staršieho brata (ten môj vlastný ešte nebol na svete, mamina ho ešte len čakala), vedel sa priblížiť môjmu detskému svetu a rozprávať mi vymyslené vtipné príhody, či hrať na gitare.
Čoskoro spoznal svoju životnú lásku a vzali sa. Bola nádherná tmavovláska s krásnymi zasnenými a hlbokými tmavými očami, v ktorých on rozžiaril iskričky radosti a šibalstva. Bol z nich krásny a rozkošný mladý pár, ktorému každý mohol závidieť ich radosť a vzájomnú nežnú lásku.
Ich radosť však čoskoro pokazila zákerná choroba rakovina, na ktorú ochorel. Veľmi trpel bolesťami, vtedy neboli ešte ani také lieky a liečba ako dnes. Pomáhala mu jeho žienka i celá ich rodinka ako sa len dalo.
Choroba však bola silnejšia. Jeho mladučký život tak predčasne a smutne ukončila táto zákerná choroba. V krásnych tmavých očiach jeho krásnej mladej a nežnej žienky - víly vyhasol ten krásny šibalsky plamienok a ostal v nich smútok. Keďže nemali ešte detičky tak ostala úplne sama.
Občas ju niekedy stretnem, ale ona si ma už nepamätá, lebo som vtedy bola veľmi malá.
Je stále sama, ale dnes sa venuje rôznej charitatívnej činnosti a pomáha opusteným a chorým deťom. Emil, nikdy nezabudnem na to ako si rozdával radosť nám všetkým, bol si úžasným človekom a verím, že sa raz tam u Pána spolu stretneme, porozprávame sa a možno mi zahráš na tej gitare ako si mi sľúbil. Vďaka Ti za Tvoj nákazlivý smiech. Ďakujem Pánovi, že som Ťa mohla spoznať.
