Všade navôkol už bola tma, pozerala sa cez okno do ulice, kde už pomaly rozsvietené okná na domoch začali pohasínať. Zapálila si malý čajový kahanček, ktorý začal plápolať nezbedným maličkým plamienkom.
Pozerala doň a v mysli sa jej vynárali spomienky na časy dávno minulé ... otec ... teta ...starkí ...jej detstvo s nimi a krásne zážitky. ...
Neskôr prišli aj tie nepríjemné, hlavne keď spomínala na školu a tú nešťastnú matematiku a to, čo s tým súviselo ... podrazy ... tvrdé odmietnutie jej lásky ... tetina, ockova a starkých smrť ... pobyty v nemocnici, kde jej oznámili, že nikdy nebude môcť mať vlastné detičky ... radšej rýchlo zabudnúť. ...
Našla našťastie aj dosť príjemných spomienok ... Vianoce jej detstva ... prvá bábika ... nafukovací veľký delfín (ktorý bol v tom čase väčší ako ona) ... vystrájanie s tatinom a netrpezlivé očakávanie, kedy už príde z práce ... babkina tajná „sladká“ zásuvka ... prázdniny v Tatrách ... spievanie v prvej generácii gospelovej kapely v kostole ...maturita, promócia. ...
Veru to všetko je už nenávratne preč ... to zlé, rovnako ako aj to dobré ... nie, nechcela by to už vrátiť, nemá to zmysel. ...
Rozmýšľa teda nad tým, čo ešte môže prísť, kto vie ... trochu ju desí to neznáme, čo ju čaká ... možno samota ... možno ale i láska, kto vie ...
Plamienok sviečky jej pripomenie i nádej, takže už sa toľko nebojí ... snáď nájde odvahu aj snívať ... je to krásne ... a možno sa tie sny aj splnia. ... Nádej umiera predsa posledná, aspoň tak to stále počúvala od iných ... áno, kým horí plamienok aj v nej, ešte ju má, opatrne si ho chráni, nech nevyhasne ... nikdy ... aj keď sa už bude zdať, že to nemá zmysel, nádej v nej musí zostať. ...
