List sv. Pavla Korinťanom, kap.13, verše 1-13
Keby som hovoril jazykmi ľudskými aj anjelskými a lásky by som nemal, bol by som ako cvendžiaci kov a zuniaci cimbal.
A keby som mal dar proroctva a poznal všetky tajomstva a všetku vedu a keby som mal takú silnú vieru, že by som hory prenášal a lásky by som nemal, ničím by som nebol.
A keby som rozdal cely svoj majetok ako almužnu a keby som obetoval svoje telo, aby som bol slávny a lásky by som nemal, nič by mi to neosožilo.
Láska je trpezlivá, láska je dobrotivá, nezávidí, nevypína sa, nevystatuje sa, nie je nehanebná, nie je sebecká, nerozčuľuje sa, nemysli na zle, neteší sa z nepravosti ale raduje sa z pravdy.
Všetko znáša, všetko verí, všetko dúfa, všetko pretrpí.
Láska nikdy nezanikne.
Proroctva prestanú, jazyky zamĺknu a poznanie pominie. Lebo poznávame len z časti a len z časti prorokujeme. Ale keď príde to, čo je dokonale, prestane, čo je len čiastočné.
Keď som bol dieťa hovoril som ako dieťa, poznával som ako dieťa, rozmýšľal som ako dieťa. Keď som sa stal mužom, zanechal som detské spôsoby.
Teraz vidíme len nejasne, akoby v zrkadle, no potom z tvare do tvare. Teraz poznávam iba čiastočne, ale potom budem poznať tak, ako som aj ja poznaný. A tak teraz ostáva viera, nadej láska, tieto tri, no najväčšia z nich je Láska.
Toľko teda o tom hovorí sv. Pavol a teraz vám ponúkam veľmi krásne spracovanie tohto textu z jarnej duchovnej obnovy v Gabčíkove, z dní 24. - 26.3.2006, tak nech sa páči:
Manželský hymnus na lásku
Keby som hovoril hoci aj 10 svetovými jazykmi a vedel majstrovsky skladať nádherné vety plné krásnych slov, ktoré by boli pre ostatných anjelskou hudbou, ale milého a láskavého slova k svojej manželke by som nemal, bol by som ako rozladená gitara a prasknutý bubon.
A keby som mal dar proroctva a poznal všetky tajomstvá, že by ma iní vyhľadávali, aby som im poradil, a keby som bol uznávaným vedcom a odborníkom, ale zanedbával by som svoju manželku, bol by som úbohým pokrytcom.
A keby som sa pohyboval v duchovných výškach a mal takú silnú vieru, že by som vrchy prenášal, ale s láskou by som tam nezobral aj svoju manželku, ničím by som nebol.
A keby som rozdal celý náš majetok ako almužnu núdznym a keby som obetoval všetok svoj čas, silu i zdravie v službe blížnym a nevšimol by som si potreby svojej manželky a detí, nič by mi to neosožilo. Láska je trpezlivá a vie čakať – či dlho do noci na príchod, či roky na návrat.
Láska je dobrotivá a najradšej by sa celá rozdala, aby urobila toho druhého šťastným a nezávidí, keď sa mu darí viac.
Nevypína sa pri svojich úspechoch a nevystatuje sa tým, čo vlastne aj tak dostala iba ako dar pre dobro iných.
Nie je nehanebná, ale má cit pre mieru a slušnosť, nie je sebecká, lebo iba dávanie naozaj napĺňa. Nerozčuľuje sa pri slabosti a pomalosti druhého, nemyslí na zlé, ani keď nedostáva späť takou mierou, ako by chcela.
Neteší sa z neprávosti, lebo tá vždy zraňuje a niekto ňou trpí, ale raduje sa z pravdy, lebo iba pravda oslobodzuje.
Všetko znáša a všetko vydrží, lebo každému sa môže stať, že zakopne, či zlyhá, či zabudne, či urazí, či zraní, či ochorie...
Všetko verí a všetko dúfa, lebo nikdy nie je nevhod ani neskoro povedať prepáč, odpusť, mám ťa rád, ... Láska nikdy nezanikne, ale môže sa vytratiť z nášho vzťahu, ak ju nebudeme živiť.
Proroctvá prestanú, jazyky zamĺknu a poznanie pominie, lebo budeme starnúť a chorľavieť a aj rozum vekom zoslabne.
Ako ľudia poznávame len sčasti a len málokedy vieme odhadnúť, čo príde. Ale keď bude v našom vzťahu láska, prestane nás trápiť, čo je čiastočné, nedokonalé a neznáme.
Keď som bol dieťa, hovoril som ako dieťa, poznával som ako dieťa, rozmýšľal som ako dieťa a aj moja schopnosť milovať bola detská.
Keď som sa stal mužom, zanechal som detské spôsoby - aj v láske k manželke a deťom.
Bez srdca vidíme len nejasne, akoby v zrkadle, ktoré skresľuje alebo ukáže iba to, čo chceme vidieť. No skutočná láska nám otvorí oči dokorán a uvidíme svojho partnera z tváre do tváre, v jeho plnej kráse. Bez nej poznávam iba čiastočne, ale s ňou budem poznať aj toho druhého tak, ako som ja sám poznaný. A tak teraz ostáva viera, že Pán nás neopúšťa, aj keď my sa navzájom opúšťame; nádej, že Pán má moc uzdraviť aj veľké zranenia a láska, aj keď zatiaľ slabá a nevytrvalá - tieto tri; no najväčšia z nich je láska, lebo je odrazom tej Božej, a preto má stále kam rásť, až s ňou raz úplne splynie.
