Keď sa pozriem na svet okolo seba, väčšinou vidím tvrdosť, bezcitnosť, ignoranciu, či cynizmus. Stále je nám hovorené ako treba byť tvrdým, ísť ďalej hlava-nehlava, aj cez mŕtvoly, lebo kto zaváha ... Iba tak vraj budeme dostatočne IN a úspešní.
Prinesie však tento prístup naozaj úspech a šťastie?
Smútok, súcit, bolesť, či slzy sú chápané ako totálna slabosť, ten kto dá najavo city, je vraj slaboch. No potom sa naozaj niet čo čudovať tomu, čo sa vôkol nás deje.
Keď sa stáva, že vám náhodou príde na ulici zle, prípadne potrebujete pomoc a nikto o vás ani len „nezakopne“, zrazu ste pre všetkých neviditeľným človekom. Ľudia, ktorí takého konanie schvaľujú, zabúdajú na to, že raz sa v situácii človeka potrebujúceho pomoc, môžu ocitnúť oni sami.
Rovnako aj kritika sa dnes často podáva cynickým, výsmešným, až ironickým spôsobom, často bez objektivity a konštruktívnosti. Nečudo, že je potom tak veľa ľudí, ktorí daný spôsob života nezvládajú, vo vnútornej depresii, smútku a beznádeji a s pocitom outsiderstva.
Často sa potom stáva, že až keď stratíme človeka, na ktorom nám záležalo, tak si uvedomíme, koľko sme mu ešte nestihli povedať milých slov, prejaviť lásku, pozornosť. Potom, keď pre nás vzácnu osobu stratíme, je už príliš neskoro.
Stačí pritom tak málo, možno tie tri slová – mám Ťa rád(a). Trošku empatie, správnu mieru tolerancie voči ostatným, vľúdne, či láskavé slovo, povzbudenie, niekto možno potrebuje len to, aby ho ktosi vypočul.
Možno stačí darovať úsmev, či pár milých slov, čo nás nič nestojí a hneď je svet okolo nás zrazu krajším a farebnejším. Niekedy stačí naozaj „len malá porcia Lásky“ aby sme opäť sami získali, či pomohli iným nájsť stratenú silu, nádej, vieru a radosť.
V tejto súvislosti sa mi vynárajú verše Milana Rúfusa z básne Tvoja slza:
Milan Rúfus - Tvoja slza
Keď je voda sama, je to kvapka rosy.
Aby mohla odísť o Slniečko prosí.
Keď je voda doma, spolu je to more,
nechce sa jej nikam dolu ani hore.
Ked je kvapka v mori, dážď sa zhora skĺza,
ked je more v kvapke je to Tvoja slza.
