Jan Pavol II. len kratko po zvoleni do papezskeho uradu.
Rok 1978 sa charakterizuje občas aj ako rok troch pápežov.
V auguste 1978 totiž zomiera po dlhej chorobe pápež Pavol VI. a na následnom konkláve bol zvolený Albino Luciani - Ján Pavol I., ktorý nečakane zomiera už po 33 dňoch svojho pontifikátu.
Na konkláve, ktoré potom nasledovalo, bol zvolený Karol Wojtyla – Ján Pavol II.
Karol Wojtyla – Ján Pavol II. bol výnimočným pápežom v histórii.
Vyznačoval sa hlavne svojou spontánnosťou, láskou a bezprostrednosťou v kontakte s ľuďmi a aj svojim veľkým zmyslom pre situačný humor. Podarilo sa mu ľuďom priblížiť pápežský úrad bezprostrednejším spôsobom, než bolo dovtedy zvykom.
Rád sa stretával s ľuďmi a vyžarovala z neho dobrota a veľká charizma lásky k ľudom, zvlášť ku chorým, trpiacim, deťom a bezmocným. Tým sa nezabudnuteľne a veľmi hlboko zapísal do sŕdc ľudí celého sveta. Do dejín sa zapísal aj mnohými prevratnými novinkami, či už zvolením len jednoduchej formy obradu uvedenia do pápežského úradu, ďalej neformálnou tlačovou konferenciou, športovaním a turistikou, ktoré aktívne pestoval aj naďalej, čo dovtedy nemalo v pápežskom úrade obdoby.
Vo veľkej miere prekvapil aj svojim neustálym neúnavným apelovaním na hodnoty ľudského života vo všetkých jeho fázach, za mier, za pomoc pre trpiacich.
Prekvapil aj svojou misijnou aktivitou na svojich 104 zahraničných apoštolských cestách.
V roku 2000 slávnostne požiadal za celú Cirkev o odpustenie chýb, ktorých sa počas svojej histórie dopustila a zároveň odpustil v mene celej Cirkvi všetkým, ktorí ju prenasledovali. Urobil to napriek nesúhlasu poniektorých členov Rímsej Kúrie, ktorí to považovali za príliš pokorujúce, keďže Ján Pavol II. za tieto chyby Cirkvi nemohol, pretože vtedy ani nežil a nebol pápežom.
On to však napriek tomu všetkému tento akt ospravedlnenia sa a odpustenia urobil, čo dovtedy nespravil žiaden predstaviteľ svetového náboženstva.
Vo veľkej úcte mal chorých, starých a trpiacich, lebo ako sám povedal, veľmi si vážil ich utrpenie a modlitbu, s ktorou statočne niesli svoj kríž a odovzdávali sa Pánovi. Z ich modlitieb čerpal silu po celý pontifikát a vždy im bol za to veľmi vďačný.
Neskôr aj sám sa k nim nečakane priblížil kvôli ťažkej chorobe a neskôr aj ďalšími zdravotnými ťažkosťami spôsobenými atentátom, ktorý bol na neho spáchaný 13. 5. 1981. Postupne k týmto ťažkostiam ešte pribudla Parkinsonova choroba (diagnostikovaná v r. 1994), ktora sa v plnej sile prejavila v roku 1999.
Do mladých ľudí vkladal všetku svoju nádej a dôveru. Miloval ich bezprostrednosť, úprimnosť a radosť, ktorá z nich žiarila a dodávala mu silu v jeho namáhavom poslaní. Rád sa s nimi aj neformálne stretával vo svojom letnom sídle v Castel Gandolfo, kde ich vybraných zástupcov pozýval každý rok počas leta. Organizoval pre nich stretnutia mládeže, uskutočnilo sa ich za jeho pontifikátu 19 a pripravil aj dvadsiate, ale toho sa už žiaľ nedožil.
Od Boha dostal veľa darov ako zmysel pre humor, herecký talent, prirodzený šarm, spontánnosť a otvorenosť k ľuďom, aktívne športoval a bol aj veľmi príťažlivý. Tieto dary a talenty mu postupne Pán odobral aby na ňom ukázal silu a hodnotu utrpenia. Ján Pavol II. tak svojím príkladom ukázal celému svetu, ktorý si ctí len mladosť, bohatstvo, zdravie a krásu, že človek má obrovskú hodnotu a dôstojnosť aj vtedy, keď je bezmocný, chorý a nevládny, odkázaný na starostlivosť iných.
Nepodľahol ani tlaku mnohých kardinálov, ktorí veľmi naliehali na neho aby z pápežského úradu odstúpil. Správne voči týmto tlakom na jeho odstúpenie podotkol, že ani Kristus nezostúpil z kríža.
Na mnohých hlboko zapôsobilo jeho rozhodnutie zomrieť doma vo Vatikáne a nie v nemocnici na klinike Gemelli, nechcel svoj život umelo predlžovať pomocou prístrojov ani urýchľovať svoju smrť. Doma vo Vatikáne mal totiž možnosť rovnakej zdravotnej a lekárskej starostlivosti ako na klinike. Chcel len zomrieť v pokoji a ľudsky dôstojne v kruhu svojich najbližších priateľov a spolupracovníkov.
V sobotu 2. 4. 2005 na následky septického šoku a Parkinsonovej choroby Ján Pavol II. zomrel o 21.37 stredoeurópskeho času.
Jeho pohreb sa uskutočnil 8. 4. 2005 a zúčastnili sa na ňom asi 4 milióny pútnikov a mnoho osobností náboženského a politického života. Už počas pohrebu obrovské zástupy ľudí začali volať „Svätý ihneď!“, čím prejavili vôľu, aby bol čím skôr blahorečený a svätorečený.
Prihliadlo sa na to i pri zahájení procesu blahorečenia Jána Pavla II. Viac informácii o ňom nájdete v mojom príspevku s názvom Nezabudnem na Teba Karol (link naň je v súvisiacich článkoch)
