Raz k nám do archívu prišiel študovať sympatický pán v stredných rokoch. Bolo to v roku 1997 a ja som práve nastúpila do archívu ako archivárka a v študovni som bola nová.
Všimla som si, že ten Pán je nevidiaci a tak som sa mu snažila podľa svojich možností pomôcť.
Hneď ako som prehovorila, tak sa ma spýtal: „Vy ste tu nová, však?“ Odpovedala som mu, že som nová a nastúpila som sem len nedávno. „Nevenujete sa náhodou aj spevu?“ opýtal sa ma. Povedala som mu, že síce áno, ale len amatérsky v gospelovej kapele. „Myslím, že som Vás počul spievať v kresťanskom vysielaní.“. Dosť ma to prekvapilo a opovedala som, že môže to byť pravda, keďže som v tom čase spolupracovala s jednou známejšou gospelovou kapelou ako hosť na ich albume a nahrala som s nimi tam tri skladby. Vôbec som ale nečakala, že by niekto niekedy tieto skladby počul a že by ma takto spoznal.
Potom už prišiel kolega, ktorý bol odborník na latinčinu a začal mu prekladať a načítavať texty z dokumentov, o ktoré sa tento pán zaujímal. Tento pán k nám chodil dosť často a od nášho prvého stretnutia ma vždy okamžite spoznal podľa hlasu a nikdy sa nezabudol opýtať ako sa mi darí a čo máme v práci nového. Zažartoval s nami a prinášal nám dobrú náladu.
Raz som nabrala odvahu a spýtala som sa ho na príčinu straty jeho zraku. Rozpovedal mi svoj príbeh. Pracoval v istej chemickej firme, kde vybuchol kotol s nejakou chemikáliou, utekal rýchlo odtiaľ hneď do sprchy, kde sa okamžite umýval studenou vodou a rýchlo si oplachoval oči.
Spočiatku sa mu zdalo, že sa nič také vážne nestalo, ale po niekoľkých minútach začal pomaly strácať zrak.
Napriek tomu, že si veľmi rýchlo umyl celé telo vodou a pokúšal sa zachrániť svoj stav, jeho zrak nenávratne slabol a jeho tvár mierne poznačila z kotla vybuchnutá chemikália.
Mal vtedy vraj niečo okolo štyridsiatky.
Po tejto nehode ostal úplne sám, ale znášal túto ranu a celý svoj stav veľmi statočne. Živo sa zaujímal o dianie okolo seba, históriu, rád počúval hudbu a chodil na prechádzky.
Po istom čase sa na dlho odmlčal, aj sme sa báli, čo sa mu stalo, až raz nám zatelefonoval, že musel absolvovať operáciu žlčníka a ešte sa zotavuje.
Potešilo ma, keď som ho raz zbadala v parku sedieť na lavičke so sympatickou, tiež nevidiacou dámou a spolu si vychutnávali letné poobedie a jedli spoločne banán.
Obdivovala som, ako to dokázali, keďže sú obidvaja nevidiaci.
Presvedčila som sa, že nie je už sám a že Láska dokáže zázraky.
Jeho príbeh mi ukázal, že oveľa dôležitejšie než vidieť zrakom, je vnímanie srdca.
Stačí, ak mu dáme šancu a budeme počúvať jeho hlas.
Spomenula som si aj na slová v Malom princovi, ktorý hovorí, že to hlavné vidíme len srdcom.
