Pri pozeraní filmu Život je krásny, či skutočného príbehu Doktorka Gisella Perlová, alebo pri čítaní knižiek od Faliny Fénelonovej - Dívčí orchestr, od Viktora E. Frankla - A přesto říci životu ano, či knižiek Etty Hillesum - Přervaný život a Denník, ktoré vrele odporúčam, behá až mráz po chrbte.
Je strašné, aké desivé rozmery dokáže nabrať a ako rýchlo sa dokáže šíriť myšlienka nadradenosti jednej rasy nad druhú a nenávisť voči všetkým ostatným, ktorí sú niečim iní.
V koncentračných táboroch trpeli okrem Židov aj Rómovia, kňazi a vzdelaná inteligencia, ktorá ostro napádala nacizmus, ďalej ľudia, ktorí ukrývali osoby ohrozené deportáciou.
Opis života v koncentračných táboroch v týchto filmoch a knihách sa zhoduje vo viacerých veciach. Deportovaní si často bezprostredne pred deportáciou celkom neuvedomovali čo ich čaká, krutú realitu zistili však hneď na mieste.
Po príchode nastáva selekcia – zranení, tehotné, choré a staré ženy a muži s deťmi boli poslaní rovno do plynových komôr (vraj na osprchovanie).
Dvojčatá či niektorí ľudia boli vybraní na zverské experimenty „doktora“ Mengeleho, ostatní na práce v lágri. Tých čakala „dezinfekcia“ – potupná strata ľudskej dôstojnosti a vytetovanie väzenského čísla. Potom odsun do väzenských barakov.
Ľudia v koncentračných táboroch často strácali aj poslednú štipku svojej dôstojnosti a vôbec nádeje, všetko sa zmenilo na tvrdý boj o prežitie – krádeže jedla (aspoň trošku kôrky chleba aj keď starej a porcia odpornej žbrndy, ktorá mala k polievke ďaleko), v zime krádeže bagandží (často aj mŕtvym), aby ľudia prežili počas krutej zimy práce v koncentráku, kedy človek nepozná brata.
Spomína sa tam, že najhorší dozorcovia boli práve z radov väzňov, pretože nacistickí velitelia tak chceli dosiahnuť medzi deportovanými závisť, rivalitu, hádky a udávanie, len aby si zachránili život, preto nacisti vedeli, že títo „kápovia“ z radov deportovaných budú krutejší na podriadených ako vlastní nemeckí dozorcovia.
Ten, kto dokázal prežiť toto peklo, musel tesne pred oslobodením z lágrov absolvovať smutne známe „pochody smrti“, keď deportovaných hnali nacisti pešo na dlhú cestu pred postupujúcou spojeneckou armádou.
Návrat do reálneho života bol pre mnohých veľmi komplikovaný. Trápili ich nočné mory, strach z ľudí, mnohí aj stratili svoje domovy a nemali kam sa vrátiť, či prišli počas vojny o svojich najbližších. Mnohí aj stratili životné lásky, ktoré si medzitým našli iných. Bolo to strašne kruté.
Prosím, nedovoľme už nikdy aby sa niečo podobné zopakovalo.
Prosím, zabráňme šíreniu kultúry smrti! Právo na život má každý už od počatia až po prirodzený koniec, každý z nás je Božie dieťa a len Boh , ktorý nám život daroval má právo rozhodnúť o začiatku a konci nášho života.
Toto boli základné myšlienky úcty k životu, za ktoré neochvejne bojoval až do svojej smrti Ján Pavol II. (hlavne encyklika Evangelium vitae).
Kvôli upresneniu k diskusii k tomuto príspevku dopĺňam fakty o Jánovi Pavlovi II., ktorý bol v tom období bohoslovcom, študoval tajne, lebo nacisti zavreli univerzitu a profesorov bojujúcich proti nacizmu deportovali. Pracoval počas vojny na nútených prácach v kameňolome a v chemickej továrni.
Jeho najlepším priateľom bol Žid Jerzy Kluger a mal mnoho židovských priateľov. Mnohí jeho židovskí spolužiaci a priatelia skončili v koncentračných táboroch. Snažil sa v rámci svojich možností mnohým pomôcť zachrániť ich pred deportáciou. Navštívil niekoľkokrát židovské synagógy a usiloval sa o hlboký dialóg so "staršími bratmi vo viere" ako nazýval židov.
V roku 2000 za ospravedlnil a požiadal o odpustenie za celú Cirkev, za všetky krivdy ktoré spôsobila a zároveň v mene Cirkvi odpustil všetkým prenasledovateľom Cirkvi, čo sa stretlo aj s nesúhlasom niektorých členov Rímskej kúrie. Nebol to povinný urobiť, lebo v tom období stredoveku a II. sv. vojny nebol pápežom, ale cítil, že je to potrebné. Viac o JPII. je v príspevku s názvom: http://kniezova.blog.sme.sk/c/145689/Nezabudnem-na-Teba-Karol.html
Je tam aj odkaz na použitú literatúru a ďalšie zdroje informácií.
Mimochodom Vatikán kriticky reagoval na to, čo sa dialo počas vojny aj na Slovensku. Dr. Tiso bol upozornený a kritizovaný za tieto deportácie, správu o tom podal vtedajší pápežský nuncius a diplomat Angelo Roncalli - neskorší pápež bl. Ján XXIII. Vo vatikánskom archíve sa zachoval tento dokument.
Bl. pápež Ján XXIII. rovnako bojoval proti nacizmu a tak isto pomohol vďaka svojej vrodenej schopnosti výbornej komunikácie diplomata mnohých zachrániť pred deportáciou.
Nehanbime sa za svoju vieru a za náuku Evanjelia, o to nás tento Veľký Pápež Ján Pavol II. prosil pri svojej poslednej návšteve na Slovensku v roku 2003.
Vážme si teda jeho odkaz a pokúsme sa ho šíriť ďalej.
