Deň sa začínal asi o 9.30, keď sme sa stretli na parkovisku s majiteľom týchto nádherných marionetiek. Vytiahol z auta svoj čarovný kufrík a viezli sme ho potom ku Michalskej bráne v Bratislave, čo bolo naše predajné miestečko.
Keď sme prišli na miesto nastal magický okamih, keď otvoril čarovný kufrík a predstavil mi nové marionetky a dal mi potrebné doklady a povolenia pre predaj a samozrejme ľadvinku s peniazmi, vysvetlil manipuláciu s registračnou pokladňou a poprial mi úspešný deň (neviem či myslel na seba alebo aj na mňa /:-))) / a rozlúčili sme sa.
Ostala som s „mojimi“ marinonetkami sama.
Boli nádherné a krásne ručne vyrobené, napríklad roztomilý šaško, zvedavá Pipi dlhá pančucha, kráľovná s kráľom, krásna princezná s princom, nešťastne zamilovaný pierot (prepáčte prosím prípadnú chybu, neviem či som to správne napísala), ježibaba, rozkošný vodník, usmievavý klaun s klobúčikom a iné ...
Najviac ma fascinovali detské rozžiarené očká, ktoré sa túžobne pozerali na tieto marionetky, ktoré som im predvádzala a sem tam dovolila aj chytiť (boli zo sádry a pri detičkách to bolo riskantné).
Najviac sa im páčil roztomilý malý šaško, toho asi milovalo každé dieťatko, bol naozaj rozkošný. Priznám, že aj ja som sa s ním tam rada hrávala pod nevinnou zámienkou, že ho predvádzam deťúrencom. Deťúrence potom väčšinou prosili rodičov, či im nekúpia takú krásnu hračku, no toto detské prianie mohli splniť len máloktorí (boli veľmi drahé na tú dobu v r. 1995-1996 stáli od 350-500 Sk) a keďže boli krehké deťúrence by si ich poničili a peniažky by boli zbytočne vyhodené.
Trošku sa rozveselili aspoň malé slečny, ktorým som ukázala krásne drevené spony do vlasov, náušničky a rôzne prívesky, čo bolo pre nich tiež lákavé a to už väčšinou rodičia niečo pre ne vybrali, keďže boli cenovo oveľa prístupnejšie a tak sa objavil nakoniec aspoň trošku radostný úsmev na detských tváričkách aj keď nemohli mať svoju obľúbenú marionetku, ktorou som im ešte zakývala na cestu.
Iba stručne spomeniem i tie horšie príhody, keď ma istí občania rómskej národnosti - vreckári, ktorých som videla ako kradnú zákazníčke z Nemecka peňaženku z tašky a upozornila som ju aby si dala na veci pozor, po jej odchode drsne slovne šikanujúco napadli a začali sa mi vyhrážať, že im „kazím kšefty“, pretože našťastie mi rozumela a nič jej neukradli.
Na Hlavnom námestí sa mi zasa stalo, že ma raz okradli pri rozmieňaní peňazí hoci som dávala veľký pozor, sama neviem akým podvodom sa im to podarilo.
Všetko toto však presvietila radosť z tých rozžiarených a šťastných detských očiek, ktoré si mohli aspoň popozerať a ohmatať krásne marionetky či vyskúšať pekné drevené šperky.
