Moja „Dvojička“ sa volala Zuzka Lazová, mala vtedy krásnych 17 rokov, bola teda o dva roky mladšia než ja, ale to vôbec nehralo úlohu v našom priateľstve.
Strávili sme tam prekrásne dva týždne naplnené jazykovým kurzom, kde sme sa spoločne trápili nad Nemčinou a popri tom sme mali duchovnú obnovu vedenú pátrom kapucínom prezývkou Rebrík (jeho rehoľné meno neviem, volali sme ho len prezývkou).
Rozprávali sme sa po večeroch o všeličom, o vzťahoch v rodine, o svojich tajných a nenaplnených snoch a láskach o svojich koníčkoch a zistili sme, že nás veľa vecí spája. Obe sme boli mladé a zasnívané ...
Aj ona mala zdravotné problémy, takže na výletoch sme tiež boli spolu a navzájom sme si dodávali energiu a silu, že to zvládneme.
Absolvovali sme krásnu púť do baziliky na vrchu Sontagberg. Bolo to niečo nádhené, spolu sme vpíjali krásu prírody a duchovné témy, ktoré s nami preberal páter Rebrík.
Páter Rebrík vymyslel pre nás aktivitu, že na chrbát nám každému prilepil papier a na tie sme si navzájom písali čo sa nám páči na tom dotyčnom človeku, odkazy však boli anonymné a nikto sa nikdy nedozvedel, kto mu čo napísal. Dodnes ho mám odložený, tento papierik a keď ho vidím, vždy si na ňu spomeniem ...
Poslednú noc pred odchodom páter Rebrík urobil pre nás zábavný večer so scénkami, ktoré sme pripravili a potom nočnú adoráciu pred vyloženou Sviatosťou. My sme dostali čas tuším okolo 1.30 ráno. Nikdy nezabudnem, ako ma ohľaduplne zobudil páter Rebrík spolu s mojou „Dvojičkou“, absolvovali sme postupne každá u neho spoveď a potom spoločne vo dvojici sme strávili hodinu adorácie pred Sviatosťou, cez ktorú sme sa spolu modlili, spolu sme mlčali a aj spolu s Pánom hovorili o svojich ťažkostiach a trápeniach.
Bol to úžasný zážitok na ktorý nikdy nezabudnem.
Tábor sa na druhý deň skončil Valčíkom na rozlúčku a my sme cestovali spolu v autobuse do Bratislavy a celú cestu spolu spriadali plány, ako sa stretneme a budeme si písavať listy (e-mail som vtedy ešte ani nemohla mať a o mobile ani nehovoriac).
Iba akoby mimochodom mi spomenula, že ju bolí niečo pri kolene, no nejak sme tomu nepripisovali veľký význam a utešovala som ju, že to prejde, je to len vyčerpanie z túry.
Písali sme si spolu celý čas až raz sa mi postupne prestala ozývať a ja som netušila prečo. Aj som jej telefonovala, ale jej mamina mi povedala, že sa zle cíti a nemôže so mnou hovoriť, prípadne vôbec nikto nedvíhal telefón a ja som nevedela prečo.
Raz sa mi predsa len podarilo znovu dovolať, ale mohla som rozprávať len s jej maminou a tá mi povedala, že je veľmi chorá (nedokázala mi vtedy povedať presne čo jej je) a že nemôžem s ňou žiaľ hovoriť, ale že odovzdá odkaz.
Naďalej som písala listy aj keď odpovede neprichádzali.
Na Vianoce v roku 1999 som jej poslala vianočný pozdrav a chcela som jej po sviatkoch zavolať. Mala som pocit, že proste musím stále skúšať.
Zrazu zazvonil u nás doma telefón a ozvala sa mi jej mamina. Povedala mi, že našla moje listy, ktoré som písala Zuzke a oznámila mi, že už nežije, pretože trpela Rakovinou a mala veľmi rozšírené metastázy a tak už 7. 12. 1999 odišla na veľkú Cestu k Pánovi.
Myslela som, že to sa mi len sníva, bolo to hrozné, päť rokov po Ockovej smrti a päť rokov čo som sa dozvedela o svojej chorobe, stratiť takúto skvelú priateľku. Jej mamina mi spomínala, že všetky svoje bolesti Zuzka obetovala Pánovi za všetkých chorých a trpiacich a za duše v očistci a vraj myslela aj na mňa ...
Bolo mi ťažko, že som sa s ňou nemohla rozlúčiť a ani jej povedať posledné Zbohom na jej pohrebe, pretože o jej smrti som sa dozvedela od jej maminy, tým že našla moje listy až po Vianociach, takže už bolo neskoro ...
„Dvojička“ moja, veľmi na Teba myslievam a verím, že aj Ty tam v nebi myslíš na mňa a že mi u Pána vyprosíš pomoc v mojich ťažkostiach.
Ďakujem Ti za Tvoje nezištné priateľstvo a za krásne chvíle, ktoré som s Tebou mohla prežiť.
Miška
