Niekoľko mesiacov hľadali pozemok. Stali sa prvými prisťahovalcami po viac ako dvadsiatich piatich rokoch. Pozemok majú obrovský. Tisícky stromov a dnes, po dvoch rokoch, malá drevená chalúpka s podkrovím a ohňom uprostred.
Priamo pri ohni býva Sebastian, gordito, „tučko“, alebo guaton, „brušisko“, ako ho domáci volajú. V podkroví je miesto pre návštevníkov, pre ktorých majú aj množstvo stanov. Sami a Paz bývajú v prívese a Raul s Michaelom vo vlastných stanoch. Keď som sa rozprával so Samim o tom, ako sa zrodil ich nápad, začal sa dlhý príbeh.
Ako mladý bol skautom. Pred ukončením školy ho vietor odvial do kibucu v Izraeli a vyše roka cestoval okolo sveta. Pracoval na banánovej plantáži v dvoch komunitách. V každej tri mesiace. Síce to bola jedna z najťažších prác, ale vedel, že tam budú rovnako pozitívne motivovaní ľudia ako on.
Čo je to kibuc? V Izraeli, pravdepodobne ako v jedinom štáte kde sa vyskytujú, sú komunity ľudí, ktorí spoločne pracujú, žijú a majú všetko spoločné. Fungujú už vyše sto rokov. Podľa Samiho vznikli ako rebelizmus voči spoločnosti, ktorá sa koncom 19. storočia menila z dôb kráľovstiev na dobu republík, predstaviteľov ktorých si volí sám národ. Kibuc je rozdelený na tri asociácie. Ľavicovú, ktorú navštívil (bol v Artzi), pravicovú a náboženskú, ktoré sú dosť extrémne. Keď prišiel, stretol sa s Raulom a Michaelom. Aj keď ich predtým poznal z videnia, netušil, že ich stretne. Michaelov otec bol Izraelčan. Keď mal Michael dva roky, odišli do Čile. V mladosti sa zdal Michael kamarátom zo Santiaga stále bledý ako také vajce a táto prezývka mu dodnes ostala. Volajú ho huevo. Avšak v Melipeucu majú sliepky tmavé vajcia a tak sme sa na jeho prezývke dobre zabavili.
V Santiagu vytvorili kultúrne centrum. Teraz žijú pätnásť kilometrov od Melipeuca a snažia sa zoznámiť a pomôcť dedinčanom. Väčšina ľudí tu žije zo štátnej podpory. Veľa práce tu nie je. Keď prišli, veľa ľudí sa prichádzalo pýtať na prácu. Nejaký čas trvalo, kým ľudia pochopili, že všetko chcú dosiahnuť sami. Sami rozprával, ako prišiel päťdesiatročný dedinčan, zložil klobúk a začal s pozdravením „Don Samuel“. Až po prvej zime v jednoduchej drevenej chalúpke a stanoch domáci pochopili, že to myslia vážne. Rozdiel medzi ľuďmi z dediny a mesta je obrovský.
Časť dedinčanov sú Mapuche, pôvodní obyvatelia. V minulosti boli diskriminovaní, dnes dostávajú štátnu podporu. Aj keď dvaja susedia žijú v rovnakých podmienkach, jedna rodina dnes dostane viac pre svoj pôvod. História a konflikty hovoria svoje. V minulosti španielsky kolonizátori prichádzajúci zo severu obsadili územie po rieku Bio Bio (trochu severnejšie) a ostrov Chiloé (južnejšie). Na územia kmeňov Mapuche sa nedostali. Po oslobodení a vzniku Čile boli kmene Mapuche stále na svojom území.
Až jedného dňa prišli čílske vojská a začali im brať územie pre neskorší predaj domácim a zahraničným investorom. Mapuche boli vytlačení na menej ako päť percent svojho pôvodného územia. Pôdu zaberali rôznymi spôsobmi. Či už v dávnej minulosti vojskom a násilným presunom, alebo v posledných rokoch predajom pozemkov, keď napríklad domácich opili, tí niečo na papier naškrabali a nový majiteľ postavil plot. Domáci nevedeli čítať a písať, nepoznali svoje práva. Keď zavolali políciu, pozemok mal vlastníka a konflikty sa vyostrovali. Prebiehalo to počas celého 20. storočia až do roku 1989, keď vláda po diktatúre Pinocheta ustanovila rôzne podporné programy a granty, ktoré im nielenže pomáhajú, ale ich aj nepriamo potláčajú proti vzburám a umlčujú. Ak totiž protestujú a „robia problémy“, žiadne peniaze nedostanú. V celom údolí Melipeuca žijú ľudia pôvodom Mapuche na úpätí kopcov. Žijú na ťažko dostupných miestach, kam boli vytlačení. Dnes sú jednými z najchudobnejších obyvateľov Čile.
Ľudia pôvodom Mapuche majú každých niekoľko rokov veľké stretnutie všetkých kmeňov z okolia. Všetci nosia tradičné oblečenie, rozprávajú svojim jazykom a nechýba množstvo jedla. Tieto slávnosti sú uzavreté a nie sú pre verejnosť. „Bývame tu už dva roky, máme výborné vzťahy so susedmi, a tak nás minulé leto na jednu malú oslavu pozvali,“ rozprával Sami. Samého ho prekvapila existencia slávností a najmä formát, v akom stále sú. Myslel si, že tieto oslavy dávno zanikli, na škole sa o nich rozprávalo ako keby už ani neboli.
Momentálne majú okrem drevenej chalúpky základy pre nový spoločný dom, prístrešok pre drevo a náradie, sprchu s bojlerom, ako aj ďalší prístrešok na pílenie dreva. V záhrade majú základnú zeleninu, skleník s mätou, šalátom, reďkovkou a ďalšími druhmi zeleniny. Chovajú sliepky, jedno veľké a štyri malé prasiatka. Jedno im zabila líška. Prichytili ju však pri čine, líška prasiatko nechala a tak mali hostinu. Keďže prasiatka majú tmavšie, čo sa domácim páči, jedno vymenili za svetlejšie, o ktorom Sami hovorí, že je najinteligentnejšie. Počas pobytu som pomáhal so stavbou plota a prípravou a osievaním poľa, kde vyrastie obilie pre zvieratá. V budúcnosti by ich chceli mať viac, no všetko má svoj čas. Doposiaľ takmer všetko nakupujú. Žijú z toho, čo si zarobili predtým. Je pre nich veľmi dôležité, aby sa na všetkom dohodli a aby si dôverovali. Po skúsenostiach, ktoré im život priniesol, sa zhodli, že chcú žiť na tomto mieste a robia všetko pre to. Miesto nie je ďaleko od civilizácie. Autom do dediny štvrťhodiny a do Temuca hodinku. Tam Paz navštevuje miestnu univerzitu. Potraviny a bežné veci sú v Melipeucu oveľa drahšie. Rozbiehajú program, na základe ktorého by sa chceli s domácimi dohodnúť, že oni pôjdu autom a kúpia na mesiac pre všetkých. Avšak zohnať peniaze na celý mesiac robí mnohým ľudom problémy.
Žatvu má pre dedinčanov na starosti Ramon. Nemá však stroj, ktorý sa pripevňuje za traktor. Doposiaľ ho ľudia prenajímali z Temuca. Platí sa v naturáliách. Päť a pol percenta pre Ramona za prácu, päť a pol percenta pre prenajímateľa. Ten má obilie bez práce, a tak sa snažia rozbehnúť kampaň, aby domáci urobili zbierku. Oni doplatia zvyšok a kúpia spoločný stroj pre všetkých. Po splatení doloženej čiastky v naturáliách sa bude platiť iba Ramonovi za prácu alebo sa môže urobiť fond, z ktorého by sa kupovali ďalšie stroje pre všetkých. Nielen oni, ale aj Ramon je tým nadšený. „Revolúciu“ rozbiehajú aj v politickej rovine na lokálnej úrovni, ale sami aktívny byť nechcú.
Vzhľadom na prípravu veľkého projektu na priemyselné využitie vodných tokov a chov lososov, ktorý poškodí životné prostredie, rozprúdili diskusiu o tom, čo je dobré a čo zlé a aby ľudia vyjadrili svoj názor. Keď zistili, že deti v tretej triede stále nevedia písať, čítať a násobiť, keďže úlohy za nich z nepochopiteľných dôvodov píšu rodičia, cez víkendy počas prvého roka pomáhali miestnym deťom s učením. Druhý rok budovali miestnu knižnicu, kam priniesli knižky. Vzťahy s domácimi a susedmi majú výborné. Ich nápomocnosť a skromnosť presiahla všetky očakávania. Všetci si navzájom pomáhajú. Keď sem prišli bývať, veľa o bežnom dedinskom živote nevedeli.
Počas víkendu sme pomáhali pri organizovaní dedinskej zábavy. Už len pár kovbojov a cítil by som sa ako vo westerne. Miesto ho silne pripomínalo. Stretnutie bolo organizované dedinčanmi na urobenie zbierky pre miestny klub. Pripravovali sme ručne robené empanády a veru, bola to veľká zábava.
Ďalší deň bola nedeľa. Na obed sme išli ku Ramonovi, susedovi s traktorom. Michaelova priateľka mala narodeniny a prišla na víkend. Malé pečené prasiatko a výborná torta od Michaela na záver. Však kto by nechcel dostať tortu od priateľa, ktorý sa živí ako kuchár?
Počas necelých dvoch týždňov som spoznal srdečných ľudí, nadobudol výbornú skúsenosť a vyskúšal si iný spôsob života. Niečo mi hovorí, že aj navštíviť kibuc v Izraeli na pár mesiacov, by bola skúsenosť na celý život. Všetko funguje na práci pre komunitu. Peniaze nehrajú úlohu. „Sú ľudia, čo nemajú čas a chcú peniaze a tí, čo majú čas a nikam sa neponáhľajú,“ povedal Raul pri mojom príchode. Aj Sami spomenul, že keď dostali mail od Slováka, čo nechce platiť za hostel, ale spoznať kultúru a ľudí, povedali si: „Jasné“.
Raul, vyštudovaný architekt, si zaspomínal na dobu, keď mal dvadsať rokov a išiel cestovať po Európe. Navštívil aj Slovensko. Na Bratislavu a Nové Mesto nad Váhom, odkiaľ pochádza jeho babka a kde prespával u rodiny jej známych, spomínal s neuveriteľnými zážitkami: „Prišiel som vo veľmi výnimočnej dobe, dva mesiace po revolúcii v roku 1989. Sledoval som, ako ľudia reagovali, všetko sa menilo a ako keby ľudia slobodu iba spoznávali. Ľudia nevedeli čo robiť.“ Doba a zážitok na celý život.
Ľudia v dedine sú milí a srdeční. Ramon a Rosa majú dcéru a syna. Syn pracuje sto kilometrov od domova. Domov chodí iba na víkendy. Ramon, jeho traja bratia i otec sú všetci veľkej postavy so širokými ramenami a aspoň metrákom váhy. Ramon nemá stabilnú prácu. Jeho bratia a sused René pracujú v miestom kameňolome a pripravujú kamene pre podlahu. „Ramon a Rosa sú akoby našimi rodičmi,“ povedal Sami. Navštevujú sa takmer každý deň. Pomáhajú si ako sa dá a aj keď nemajú veľa, aj o to málo čo majú, sa s radosťou podelia. Jedného dňa, keď už pár dní stále pršalo, sme išli so Samim k Ramonovi na raňajky. Išli na schôdzu susedov, kde diskutovali o minulotýždňovej zábave. Keďže napriek veľkému úsiliu a práci bol zisk iba symbolický, viacerí hovorili o neúspechu. „Síce to nebolo najlepšie, no náklady sa pokryli. Najdôležitejšie je, že ľudia sa zabavili a boli spolu,“ odpovedal im Sami. Keď sme sa po schôdzi stretli doma, po pár hodinách sme opäť išli k Ramonovi, ktorý nás pozval na obed. Výborné empanády. Ostali sme až do tmy. Ľudí ako Ramon a Rosa človek bežne nestretne.
Tieto dni sme ostali v chalúpke so Samim sami. Ostatní išli do domčeka v Melipeucu. Normálne ľudia na dedine veľa mäsa nejedia. Na ich pomery je drahé. Ak už, tak jedia vlastné. A to už je potom riadna hostina. V zime pečené prasiatko, v lete ovečky. Počas návštevy sa zastavil jeden domáci. Pracuje päťdesiat dní v kuse a potom má šesť dní voľna. Nečudo, že sa potácal a aj zo stoličky raz spadol.
O rok to tu bude úplne iné. Chcú postaviť domček. Už nebudú bývať v provizórnej chalúpke s ohňom uprostred a v stanoch, ale každý bude mať vlastnú izbu. Zmena to bude obrovská. Miesto a spôsob života ponúka človeku úplne nový pohľad na svet. Aj Raul povedal: „Ľudia si požičiavajú od banky a pracujú 20 rokov len na to, aby bývali a splatili byt. Ja tu za jeden-dva roky postavím dom vlastnými rukami a som považovaný za šialeného.“ Život na dedine je pokojnejší a bohatší na duchu. Človek je sám sebe pánom a aj keď sú vzhľadom na počasie dobré aj zlé časy, je vidno oveľa väčšiu pokoru a skromnosť.
Ostal som na Samiho narodeniny. Posledný augustový deň oslavoval 32 rokov. Tak, ako po celý týždeň, aj v tento deň pršalo. Nič to neubralo na krásnom popoludní, keď prišli kamaráti z Melipeuca, Ramon s rodinou a aj sused René. Otvoril balíky od rodičov plné svetrov, ponožiek a množstva teplého oblečenia. Takmer každý deň bol niekto na návšteve. Počas osláv tu bola aj rodina Miriam so štyrmi deťmi. Aj keď vedela, že som zo Slovenska, prekvapene sa opýtala: „To si išiel takú dlhú cestu na toto miesto?“ Niekoľko dní iba pršalo a pršalo. Viac sme sedeli, jedli a rozprávali ako niečo robili. Predpoveď neveštila nič dobré. Rozhodol som sa pre odchod dúfajúc, že po ceste späť na sever, o pár mesiacov, sa vrátim a pomôžem im so stavbou nového domčeka.
Chalúpka
Naberanie konského hnoja
Vulkán Llaima si v noci trošku zakašlal
Sebastian (gordito) osieva pole
Ramon a jeho otec
Katalina
Robenie empanád na slávnosti
Michael - pohodička na voze
Zabíjačka
Grilovačka na Samiho narodeniny
O mieste pre dobrovoľníkov som sa dozvedel prostredníctvom stránky: http://helpex.net/
Viac fotiek nájdete v 12tom fotopríbehu o Južnej Amerike zverejnenom pred 24 hodinami.
Článok je úryvkom z cestopisu „Na juhoamerickej vlne“, ktorý rozpráva o 15-tich mesiacoch dobrovoľníctva, couchsurfingu a turistiky v Uruguaji, Argentíne, Čile, Brazílii, Paraguaji, Bolívii, Peru a Ekvádore. Viac informácii vrátane 20 stranovej ukážky a možnosti objednania s venovaním autora je možné nájsť na: http://www.michalknitl.com/na-juhoamerickej-vlne/
