Kolega Laco sa ponúkne, že pôjde vlastným autom, pridávam sa k nemu ako tlmočník a navigátor. Príves si požičiame zo Zväzarmu. Nakladáme ho, klesne skoro na asfalt. Zvyšok dávame do kufra a na zadné sedadlá škodovky. Dokúpime banány (okolo sviatkov ich zvyčajne dostať) pre deti krajanov. Auto aj príves označíme symbolmi Červeného kríža. Čaká nás takmer 800 km. Chceme ich zvládnuť na otočku za jeden deň.
Vyrážame skoro ráno, ešte za tmy. Mrzne, slabo sneží. O chvíľu sme na maďarských hraniciach, máme obavy či nás pustia. Vezieme "tonu" tovaru, ktorý by sme normálne cez hranice nepreviezli. Nemáme žiadne oficiálne poverenie. Naše jediné papiere sú nálepky na aute, lístok s adresou a automapa Maďarska. Prichádzame na rad, kontrolujú nám doklady. Colník sa pýta na cieľ cesty, náklad ho nazaujíma. Krajania v Rumusku, večer sme späť, odpovedáme. Závora sa dvíha, uniformy salutujú. Označenie zabralo. Prvý raz v živote ma nebolí brucho, prvý raz sa usmievam pri prechode hraníc.
Sneh postupne mizne z ciest, aj tak ideme pomaly, máme preťažený príves. V Debrecíne sa trocha zamotáme, pýtam sa okoloidúcich na cestu. Ochotne nás nasmerujú. Zaujíma ich kam ideme, sú prekvapení, že v Rumunsku žijú Slováci. Prechádzame Békešskou Čabou, aj tu žijú naši krajania. V meste vidíme množstvo dvojjazyčných nápisov. Nemáme kedy sa zastaviť na čabajskú klobásu, ponáhľame sa. Po siedmych hodinách prichádzame k rumunským hraniciam, Nadlak je na dohľad. Natankujeme na maďarskej strane, v Rumusku je benzín na prídel. Na hraniciach vidíme množstvo kamiónov s humanitárnou pomocou. Nemecké, francúzske, maďarské, Slováci sme tam v tom čase iba my. Ani tu nečakáme dlho. Po nevyhnutných formalitách prejdeme cez polozamrznutú dezinfekčnú brečku a sme v Nadlaku. (Napadlo mi, že ani závory a dezinfekcia nezabránili rozšíreniu revolúcie aj do Rumunska). Fara je v centre mestečka, nájdeme ju bez problémov. Tešíme sa, že sme v cieli.
Zazvoníme. Farár je prekvapený, nečakal nás. Pozýva nás ďalej. Chceme zložiť náklad a čím skôr sa vrátiť. Zastaví nás. Miestni Slováci už dostali pomoc medzi prvými, fara už bola niekoľkokrát skladom medzinárodnej humanitárnej pomoci. Farár podchvíľou prichádza k oknu, sleduje naše auto. Navrhuje nám, aby sme pomoc odviezli krajanom do odľahlejších oblastí. Pomoc smeruje väčšinou do miest, na vidiek sa nedostane. Sme zaskočení, nepočítali sme s tým, že sa tu zdržíme, nemáme rumunské mapy ani odvahu pustiť sa do rizika. Nie je tu bezpečne. Farár to potvrdí. Tiež nemá odvahu skladovať náš náklad na fare. Naposledy mu ju vykradli Cigáni. Nečakali na rozdelenie pomoci, urobili to sami. Cesty sú však bezpečné, presviedča nás. Kontroluje ich vraj armáda, ktorá sa pridala na stranu revolúcie. Dáva nám niekoľko tipov, kam odviezť našu pomoc. Odmietame, je to ďaleko, bolo by to na viac dní, nie sme nato vybavení. Nakoniec spomenie obec Tipar, je vzdialená len dve hodiny cesty na sever od Nadlaku. Nie je veľmi hlboko vo vnútrozemí, nebude to až taká veľká zachádzka. Pristaneme, máme to v podstate smerom domov. Dáva nám adresu miestneho organistu. Vlastného duchovného nemajú, majú však svoj kostolík, kde krajanom rozdajú našu pomoc. Lúčime sa. Farárovi sa očividne uľavilo, nám naopak.
Zotmie sa, kým znova vyrazíme. Doslova. V celom Rumusku je vypnuté verejné osvetlenie. Míňame zatvorenú čerpaciu stanicu. Ani lístky na benzín, ktoré nám núkali na colnici, by nám nezaručili plnú nádrž. Prechádzame tmavými, akoby vymretými dedinami. Za hodinu stretávame jedno auto, vojenské hliadky nevidíme nikde. O dve hodiny tam nebudeme. Ideme veľmi pomaly. Nielen kvôli tme a preťaženému prívesu - cesta je samý výmoľ. Po prejazde jedného hlbšieho začne nás príves ťahať nabok. Zastavíme. Už len to nám chýbalo! Zlomila sa obruč kolesa na prívese. Nevydržala preťaženie na tankodrome. Rezervu nemáme. Vypíname motor, šetríme palivo. Čakáme. Márne, hodnú chvíľu nič nejde. Začíname sa triasť, mrzne až praská. Musíme niečo robiť. Posledná dedina ostala ďaleko za nami, nemá význam, aby sa niektorý z nás vrátil pre pomoc tam.
Laco ostáva pri aute, beriem si baterku a idem po ceste v smere jazdy. Už čoskoro, ani nie po kilometri, začujem brechot psov. Pridám do kroku. Zbadám nejaké obydlie. Psy sa rozbrešú ešte viac. Nemám odvahu sám zaklopať. Naspäť už bežím. Opatrne, krokom, dotiahneme príves k obydliu. Búchame na bránu. Nič. Zdá sa, že tam nie je nikto. Neďaleko je ďalšia budova. Tá má okná na cestu. Klopeme, svietime baterkou do okien. Počujeme vnútri nejaké hlasy. Klopeme ešte intenzívnejšie. Po hodnej chvíli sa za sklom ukáže vystrašená tvár. Ukazuje nám, aby sme odišli, niečo kričí. Laco baterkou zasvieti na červený kríž na prívese. Tvár zmizne. Znovu klopeme. Po čase zavŕzga brána. Ukáže sa chlap. Hovorí len rumunsky. Zasvietime na zlomené, spľasnuté koleso. Rukami-nohami ho presviedčame, že zatlačíme príves k nemu do dvora, nájdeme pomoc a čo najskôr sa vrátime. Nesúhlasne krúti hlavou. Objavuje sa jeho žena, o chvíľu aj deti. Laco vytiahne z auta trs banánov a podá ho tomu najmenšiemu. To evidentne nevie, čo drží v rukách. Staršie zrazu neveriacky vykríkne. Banana! Ľady sú prelomené. Chlap ešte naznačuje, či nás isto nikto nevidel. Keď mu prikývneme, otvára bránu dokorán. Zatlačíme príves do dvora, odskrutkujeme koleso. Berieme ho zo sebou. Odchádzame s obavami, či náklad nájdeme neporušený. Hlad nemá predsudky.
O necelú hodinu sme v Tipari. V strede obce zaklopem na jedny dvere. Ozve sa maďarčina, hneď sa chytám. Pýtam sa na organistu. Cez zatvorené dvere nás nasmerujú. Aj tu zaklopeme a slovensky dodávame, že nás posiela farár z Nadlaku. Otvára nám starý pán a ľubozvučnou, trocha archaickou slovenčinou sa pýta, čo sa tam stalo, keď prichádzame tak neskoro večer. Ubezpečujeme ho, že v Nadlaku je všetko v poriadku, sme tu kvôli inému. Volá svoju manželku, akýchže to majú hostí. Vchádzame do skromného domčeka, vykladáme veci z auta. Ukážeme zničené koleso. Organista nás nepoteší, musíme vydržať do rána, v noci nič navybavíme. Nikto tu za tmy nevychádza, ak nemusí. Ostávame. Dozvedáme sa, že dnes našťastie nevypli prúd, môžeme sa zhovárať pri svetle. Starkí nechcú uveriť, že sme prišli až zo Slovenska práve k nim. Vravíme, že ani my sme to pred pár hodinami netušili. Sú zvedaví, aké je to u nás. Veria, že aj u nich to čoskoro bude lepšie. Dozvedáme sa, že nielen benzín, ale aj základné potraviny sú na lístkový prídel. Tu na vidieku si ešte akotak dokážu pomôcť, ale ich príbuzní v meste doslova hladujú a mrznú. My aspoň tú pulisku (kukuričnú kašu) máme, aj keď nie vždy so slaninkou, aj nejaké to vajíčko sa nájde, vravia. Strana však kontroluje všetko, chovať môžeme len hydinu, prasiatko sa veľmi neoplatí, môžeme si z neho nechať len slaninu. V dedine je dosť udavačov, súdruhovia vedia aj to, kto má koľko jabĺk na strome, smeje sa cez slzy náš hostiteľ. Chvíľu sa ešte rozprávame, zohrievame sa pri šporáku v kuchyni. Dozvedáme sa že ich predkovia sem prišli z Tekova ešte za Rakúsko-Uhorska. Žijú tu už mnoho generácií, nevedia o príbuzných na Slovensku. V obci žijú štyri národnosti, Slovákov je najmenej. Na dobrú noc nám nalejú po štamperlíku domácej. Hneď zistíme prečo. Ukladajú nás do spálne, do svojej manželskej postele. Je tam zima ako vonku. Prikrývame sa, nepreháňam, aspoň pol metra vysokými perinami. Nezamrzneme.
Ráno, keď vstaneme, už nás v kuchyni čakajú raňajky. Čaj a praženica. Odmietame, máme predsa jedlo z domu. Nedajú sa, musíme sa podvoliť. Kým sme spali, náš milý starký obehal susedov. Zistil, že jeden gazda má malotraktor, ktorého koleso by sa nám mohlo hodiť. Hneď sa za ním vyberieme. Koleso pasuje, ibaže gazda sa s ním nechce rozlúčiť, bojí sa , že ho viac neuvidí. Sľúbime mu, že mu ho obratom poštou vrátime (vrátili sme mu ho aj s novou pneumatikou.) Presviedčame ho konzervami. Berieme ho so sebou aby videl, že koleso naozaj potrebujeme. Bude aj naším tlmočníkom u toho nešťastníka, kde sme nechali príves. Sadáme do auta. Chlap sa nás už nevie dočkať. Dozvedáme sa, že príves strážil celú noc. Strachoval sa o neho viac ako my. Nečudujeme sme sa. Pri príjazde k nemu sme neďaleko videli cigánsku osadu. Prechádza mi mráz po chrbte pri pomyslení, že nehoda sa mohla stáť o pár metrov ďalej. Mali sme šťastie, zaklopali sme na dvere statočného človeka. Necháme mu čosi z nákladu, poďakujeme. Vymeníme koleso na prívese a konečne našu pomoc dopravíme na miesto určenia. Vyložíme, chceme sa rozlúčiť. Nechcú nás pustiť. Ešte ste nevideli náš kostolík, kde rozdáme vašu pomoc. A napoludnie sa rozozvučia všetky zvony v krajine za desiatky obetí demonštrácií v Temešvári, musíte byť pri tom. To nemôžeme odmietnuť. Do poludnia ešte prekvapíme návštevou miestnu autoritu, učiteľku slovenskej málotriedky. Aj ona nás prekvapí, menšinové školstvo je na slušnej úrovni. Majú dostatok slovenských učebníc aj kníh vydaných v Rumunsku. Zberáme sa, o chvíľu je poludnie. Prezrieme si pekný, jednoduchý kostolík, rovnako skromný ako príbytky našich krajanov. Vylezieme na zvonicu a v mrazivom vetre ťaháme za povrazy zvonov. Tečú nám slzy. Asi nie len od vetra. Teraz už naozaj sa lúčime. Na cestu dostávame požehnanie, škvarky a po fľaške pálenky. Milé, dojímavé, typicky slovenské.
Cestou domov väčšinou mlčíme. V každom z nás doznieva prežité. Večer prichádzame na slovenské hranice. Slúži tu tá ista smena, ktorá nás včera vyprevádzala. Colník nás spoznáva. Akosi meškáte, nemali ste sa vrátiť ešte včera večer? V Rumunsku sme sa nečakane zdržali, odpovedáme. Viem si predstaviť ich hranice, to musela byť pekná otrava presedieť dva dni v aute, zamudruje. Necháme ho v tom. O chvíľu sme šťastne doma, misiu sme zvládli.
U našich hostiteľov. Skromne, ale veselo.
Slovenský evanjelický kostolík, miesto rozdania našej pomoci.
Zvoníme za duše obetí revolúcie.
Lúčenie pred odchodom.
