Po nedobrej skúsenosti pri rekonštrukcii kúpeľne "firmou" som sa po čase rozhodol pokračovať v obnove bytu svojpomocne, čiže vlastnoručne. Teda nie celkom. O pomoc pri murárskych prácach som oslovil Jančiho. Skúseností má dosť, hoci nie je od fachu, dokázal vlastnými silami prefektne zrenovovať svoju predvojnovú vilku. Našiel si pre mňa čas, je síce už na dôchodku, ale podobne ako mne, pomohol mnohým svojim príbuzným, susedom, priateľom, známym. Ani som netušil, ako dobre som urobil.
Vedel som, čo chcem urobiť: zatepliť, natiahnuť nové omietky, vymaľovať, inštalovať krbovú piecku, opraviť komín, vymeniť elektroinštaláciu, obnoviť podlahu. Mohol by som spomenúť všetky technologické a administratívne problémy, ale pre ilustráciu iba uvediem: keď som vysekal nový otvor pre dymovod do komína, videl som susedovi cez neho do dvora. Ten mi ho nedovolil opraviť z jeho pozemku, ani zatepliť štítovú stenu. Zatepľovať som preto musel z vnútra termoizolačnou omietkou. To, že bude schnúť päťdesiat dní som sa dozvedel od dílera až keď bola na stene. Storočné parkety som dva týždne brúsil, tmelil, moril a lakoval. Jednému z predchádzajúcich nájomníkov na nich stála motorka. O pracnosti svedčí počet úkonov na jednej stene: oškrabať staré (od r.1826) maľovky a omietky, nahodiť cementový špric, v troch vrstvách naniesť termoomietku, penetrovať, nalepiť mriežku, natiahnuť a vyhladiť omietku, znova penetrovať, vymaľovať, nalepiť lišty, medzitým vysekať otvor pre dymovod a elektrorozvody. Isto som všetko nespomenul.
Ale nie iba toto zvládnuť bolo dôležité. Mal som šťastie. Šťastie na Jančiho. Jednak preto, že si vedel so všetkým poradiť (napr. opravil komín, na ktorý sa roky bál vyliezť kominár, či murár), ale hlavne pre jeho neskutočne pozitívny prístup k práci a problémom, ktoré sa pri nej vyskytli. Keď nás niečo zaskočilo a bolo teba meniť postup prác alebo technológiu, len opakoval: "to bude dobré, to urobíme". Ak sme si mysleli, že niečo je už hotové, ale sa ukázalo, že zub času nahlodal budovu viac ako sa zdalo, aj vtedy zabrala mantra - to bude dobré, to urobíme. Aj keď som si nebol istý, že hneď prišiel na riešenie, aspoň ma upokojovala. Keď sa zdalo, že sa s niečim nevieme posunúť a ja by som bol pristal aj na jednoduchšie riešenie, alebo som bol skeptický a maloverný, vtedy vravel: "všetko môžeš robiť, len toto mi nerob". Mal pravdu, vždy sme to zvládli. Tento jeho bonmot sa u nás ujal, často ho so ženou používame pri podobných situáciach. A keď som si nebol s niečim istý, alebo sa mi zdalo, že to už trvá pridlho, tíšil ma: "neboj sa, robíme to tak, ako by som sebe robil". Samozrejme, rozprávali sme sa nielen o práci, ale aj o svojich bežných starostiach, záujmoch, len tak o živote. Aj v týchto rozhovoroch sršal optimizmom. Takmer vždy sme boli na jednej vlne. Veľakrát sme jeden druhého (on mňa viac) rozosmiali nejakým vtipom, prirovnaním alebo príhodou. Stávalo sa, že ak sme nejaký problém odložili na druhý deň, ráno sme prišli s rovnakým riešením. Vtedy ma chválil:"sám by som to lepšie nevymyslel, môžeš so mnou chodiť na fušky". Nejednému som sa pri ňom naučil, no rozdávať optimizmus a pohodu tak ako on, ešte neviem.
Po troch hektických, fyzicky aj psychycky náročných mesiacoch sú práce ukončené. Byt je zateplený, vonia novou maľovkou a nátermi, keď sa ochladí môžeme si prikúriť, poistky nevypínajú, na parketách sa dá korčuľovať. Leto ubehlo ani neviem ako. Na obnovu bytu padla celá dovolenka, každé voľno. S manželkou, ktorá sa starala nielen o náš servis, ale denne po nás upratovala a pomáhala ako vedela, sme žili v nepohodlí, na stavenisku. Teraz je už spokojná.(?) Sníva už o novej kúpeľni. Tak to má byť, ak je ona spokojná, som aj ja.
Aby som nezabudol. Každé ráno sa konal malý, ale dôležitý rituál. Po podaní rúk Janči pre mňa vytiahol z vrecka montérok cukrík. Cukrík dobrej nálady a optimizmu. Vďaka nemu sme obnovu bytu zvládli síce nie ľahko a rýchlo, ale zato v pohode.
