Tak toto napísal môj kamarát Mará (tiež neviem prečo to dlhé á) na stenu jedného schátraného domu v našom mestečku keď mal šestnásť rokov. Mará bol vtedy ako jediný v našom meste pankáč. Zároveň bol jediný medzi svojimi rovesníkmi s najmenším počtom vlasov na hlave. Takže, ak by ste ho vtedy stretli, ako ide popri jarku pri bitúnku do krčmy, určite by to vo vás neevokovalo Londýn koncom sedemdesiatych rokov. Aj keď ja si myslím, že keby sa narodil tam, asi by chodil na pivo s Rottenom. Ja som mal vtedy štrnásť, depeš som nepočúval a s bratom sme boli metalisti. No aspoň sme sa tak tvárili, ale to už bolo postupne s metalom koniec. Myslím s tým echt. Hej, toho s tými nášivkami na rifľových bundách. Pomaly začal nastupovať grunge zo Seattlu, a tak sme si nakúpili flanelové košele. Mará ich nosil aj dve naraz a neskôr aj mi. V zime. Ale stále nič. Vlasi nám vydržali dlhé vždy tak maximálne rok. Vlastne dovtedy, kým to nezačalo liezť ocovi na nervy. A to bol niekedy hippie, teda aspoň to tvrdil. Mali sme vlastnú kapelu a postupne sa nám z hudby dostávalo do uší všetko. S výnimkou asi len dychovky a danceflooru. Prišlo krátke obdobie country a folku, ktoré pohltilo dosť mladých v meste. Každé leto s pivom a s gitarou pri ohni, ale stále nič.
Tých posledných desať rokov dvadsiateho storočia nakoniec zbehlo tak rýchlo, až sa mi niekedy zdá, že tu ešte stále sú. Možno budú ešte ďalších desať, ktovie. Asi som vtedy celý ten čas čakal na niečo tak silné, ako boli hippies v šesťdesiatych rokoch, alebo beat generation v päťdesiatych. Možno som len chcel priveľa. Ale aj tak vždy keď idem popri našom jarku a zbadám na starej, zvlhnutej, opadajúcej omietke červeným sprejom načarbané „áčko“, vždy mi preletia hlavou celé tie deväťdesiate roky. Vtedy mi až také slabé neprídu. Dík Mará!
