Cieľ potuliek - Vígľaš

potvrdený priznanou pravdepodobnosťou staršieho hradu, na mieste ktorého bol postavený v rokoch 1390-1400 za panovania Žigmunda Luxemburského pôvodne gotický kráľovský hrad, neskôr prestavaný na poľovnícky zámok. Hrad bol situovaný na severovýchodnom terasovom výbežku vrchu Samilovec vo výške 370 m n. m. Zo severovýchodnej strany hrad obteká rieka Slatina. Každý, kto prechádza autom cez Vígľaš, nemôže zrúcaninu obísť. Zvonku nenápadná, prekvapí návštevníkov svojou veľkosťou. A pomaličky sa jednotlivé časti rekonštruujú. Vstup na hrad je na vlastné riziko, pretože aj pred niekoľkými rokmi sa uvoľnila časť múru. Pri návšteve zrúcanín si človek uvedomuje, že kráča po miestach, ktoré poznačili dejiny, kráča po miestach, kde kedysi kráčal napríklad aj kráľ Matej Korvín, boli tu husiti, boli tu posádky z obdobia napr. protihabsburské povstanie, Rákocziho povstanie, hrad sa viackrát prestavoval podľa účelu použitia aby napokon "ľahol" popolom v bojoch v II. svetovej vojne. V mojich údajoch sa sem tam môžu vyskytnúť aj drobné nepresnosti, lebo zdroje si niekedy odporujú. Stojí za to, zastaviť sa na chvíľu vo Vígľaši pri ceste okolo, alebo si jeho návštevu naplánovať ako výlet a keď nič iné, pokochať sa výhľadom na okolie a nechať plynúť myšlienky, počúvať kamene ako rozprávajú, čo všetko videli a zažili za niekoľko storočí. Započúvať sa do hvízdajúceho vetra zo zavretými očami a možno začujete dupot konských kopýt, zacítite závan na tvári od preletiaceho jazdca, začujete rinčanie zbraní... To posledné nemusí byť až také výnimočné, pretože vyznavači historického šermu sa stretávajú aj v týchto priestoroch. O dejinách hradu Vígľaš je možné toho veľmi veľa napísať, preto sa obmedzím len na niekoľko zaujímavostí. Z výberu majiteľov: Kráľ Žigmund daroval darovacou listinou svojej druhej manželke Barbore Czilley 24. 5. 1424 vo Zvolenskej stolici štyri hrady aj s panstvami, medzi nimi aj Vígľaš. Pretože sa obával husitou, vydal kráľovské nariadenie opevniť hrady v roku 1431. Jeho nástupca, manžel Žigmundovej dcéry, Albrecht Habsburský v máji 1440 zomrel. Stihol však odňať bývalej kráľovnej Barbore hrady aj so všetkými náležitosťami a listinou v roku 1439 ich daroval svojej manželke Alžbete. Kráľovná Alžbeta hrad Vígľaš v roku 1440 odovzdala Reinprechtovi Ebersdorfskému na čas do užívania. Kráľovná Alžbeta, aby udržala majetky, si na pomoc povolala a najala českého žoldnierskeho kapitána Jana Jiskru z Brandýse, ktorému dala do správy Zvolen. Hrady Ľupča, Vígľaš, Šášov a Dobrá Niva boli pod jeho ochranou. Kráľovná Alžbeta neočakávane zomrela 17. 12. 1442. Jan Jiskra si udržal svoje postavenie ako obhajovateľ nástupníckych práv Ladislava Pohrobka. Zámku Vígľaš sa zmocnil počas bojov o uhorskú korunu v roku 1441 prívrženec Jana Jiskru biskup Jodok /Jošt/ z Rožmberka a Henning. Jodok bol násilník, z Vígľaša prepadával a okrádal okolité kostoly a obyvateľov. Toto obdobie spomína vo svojom diele Bratrství aj Alois Jirásek. /Vychádzal z „Denníka Václava Šaška z Bířkova“ a opisuje cesty husitov po Európe. Mimo iné v trilógii opisuje zorganizovanie úteku Márie Borodovskej Jánom Talafúsom zo Zvolena v smere na Vígľaš a ďalej na Muráň. Spomína Vígľaš hrad s hejtmanom Korbelom, verbovanie Detvanov do Zvolena a ich cvičenie na boj s oštepmi./ Kráľ Matej Korvín Vígľašský zámok Jodokovi odobral, nechal si ho pre seba a často sa tu zdržiaval. Zámok užívala aj jeho manželka Beatrica. Posledného zubra hrivnatého na území Slovenska skolil kráľ Matej Korvín v lesoch okolo Vígľaša. /slovanet:wwwzvolen 8. 2. 2002/ Zámok, ako sídlo vígľašského panstva, sa stal počas vlády Mateja Korvína jedným z najdôležitejších a najvplyvnejších na strenom Slovensku. Vígľašský zámok dal do zálohu rodine Raškayovcov, ktorí ho mali v držbe až do roku 1530. Vtedy im ho, ako Zápoľského stúpencom odobral kráľ Ferdinand I. Habsburský. Kráľovná Mária r. 1527 určila za kapitána Zvolena baróna Krištofa Thurna, ten získal i Vígľašský zámok. V druhej polovici 16. storočia zohral zámok významnú úlohu v protitureckých bojoch. V zámku bola stála vojenská posádka. Spolu s hradmi Dobrá Niva, Zvolen, Divín, Banská Štiavnica, Sása, Svätý Anton, Modrý Kameň, Krupina, Bzovík, Čabraď tvoril protitureckú obrannú líniu. Podľa uznesenia snemu z roku 1559 bezplatne na jednu poddanskú portu musel ľud odpracovať ročne 6 dní na opevňovacích prácach. Až neskôr pribudla možnosť sa vykúpiť. Hradné panstvo Vígľaš obhospodarovalo 10 obcí, z ktorých, ako aj z banských miest bolo zabezpečené zásobovanie a žold vojenskej posádky. V roku 1575 padol do rúk turkom Modrý Kameň. V hrade Divín pri obrane hradu padol veliteľ hradu Imrich Balassa, posádka z hradu ustúpila, no pri ústupe bola napadnutá osmanskými oddielmi. Vtedy hlavný kapitán preddunajskej oblasti Šimon Forgách posilnil vojensky Zvolen a Vígľaš. Šimon Forgách sa určitú dobu zdržiaval na Vígľašskom zámku, počas tejto doby kapitán zámku Ladislav Zay dal vybudovať vstupnú vežu zámockej brány. Koncom roku 1575 viedenský dvor posilnil posádku vo Vígľaši o sto rakúskych vojakov pod velením Jakuba Brauna z Ulmu. Dobytím hradu Šomoška dovŕšil úspech Kara Ali Beg. Turci podnikali nájazdy do okolitých obcí okolo vígľašského zámku, často ich vyrabovali, vypálili, ľudí vraždili alebo odvliekli do zajatia. Turci z obce Malá Slatinka odvliekli množstvo obyvateľov. Napadla ich cestou vígľašská a veľkoslatinská posádka spolu s domácim obyvateľstvom, niekoľko Turkov zabili, ostatní sa dali na útek. Vígľašská posádka pomáhala Turkami prenasledovaným obyvateľom, na druhej strane zakročovala proti obyvateľom obcí, ktorí sa rozhodli Turkom platiť dane. Pri Vígľaši je historicky pamätným miestom časť Boroviny – Krvavník /bitka s Turkami/. V tomto aj v nasledujúcich obdobiach vír dejín nevynechal ani hrad Vígľaš a domáce obyvateľstvo. Pohromou bolo, že počas tejto doby museli sedliaci odvádzať dane spravidla pre obe bojujúce strany. Okolie malo aj svetlé stránky súvisiace s rozvojom, sklárske hute, dobývanie nerastov, ťažba dreva alebo vybudovanie železničky, ktorej pamätník - malý rušeň s niekoľkými vagónmi, stojí v priestoroch pod hradom. Dokonca som sa dostal k informácii, že obyvatelia Vígľaša sa živili rybolovom z vodnej nádrže, ktorá vznikla prehradením toku Slatina pod hradom. Z geografického hľadiska je to možné, ba dokonca sa javí ako ideálne vzhľadom na blízkosť skaly a kopca oproti hradu, teda nízke náklady na prehradenie. Zo strategických dôvodov - obrana hradu by asi tiež bola táto verzia veľmi zaujímavá.