Hokejová nádej (ne)zomrela

Pamätáte si na február 1994? Lillehammer. Zimné olympijské hry. Spomínate si na to, že rok po rozdelení slovenskí hokejisti ešte na majstrovstvách neboli v A-skupine, no na olympijských hrách mohli s najlepšími hrať? A dokázali, že právom. V základnej skupine získali najviac bodov. Boli prví v skupine.
Pamätáte si na štvrťfinálový zápas? Ako sme so zatajeným dychom sledovali, či porazia skvelých Rusov. Reprezentácia bez reprezentačných skúseností (i keď sme mali aj skúsených hráčov), repezentácia, ktorá ešte podľa pravidiel musela absolvovať majstrovstvá sveta v nejakej C-skupine. Mená, ktoré sa stali hviezdnymi až neskôr - Šatan, Pálffy, myslím, že aj Plavucha. A v riadnom hracom čase s Rusmi remízovali. A keď potom Rusi v predĺžení strelili víťazný gól, ešte dnes cítim v ústach tú príchuť trpkosti, sklamania, hnevu na ruského trénera Viktora Tichonova. No na našich hokejistov som bol hrdý. A bolo nás v tej dobe spústa. Síce neexistovali rôzne internetové diskusie, no diskusie na vysokoškolskom internáte boli určite rovnako oduševnelé (a mimochodom - nezabudnuteľnejšie).
Na druhý deň hrali naši s Nemcami, už len o umiestnenie. Pamätám si ako dnes, že v TV miestnosti vysokoškolského internátu bolo v ten deň viac ľudí na Beverly Hills 90210 ako na hokeji. Už nešlo o nič. A popritom to bol zápas, ktorý dokázal silu nášho mladého mužstva. Po zápase s Ruskom stratili oduševnenie, chuť. Po prvej tretine naši už prehrávali 3:0. Čosi podobné ako tento rok (mimochodom - rovnako s Nemcami). Aj preto som veril, že Nemcov tento rok porazíme. Veď vtedy sme mali kopu neskúsených hráčov, dnes - "hviezdne" mužstvo.
V tom Lillehammeri im už o nič nešlo, len o umiestnenie, a predsa sa po prestávke vrátili s novou silou, ktorú im vtedajší tréner, úžasný Július Šupler, vlial a zrazu nielenže vyrovnali, ale zápas obrátili a v konečnom dôsledku vyhrali 6:5! No mohli by ste na takéto mužštvo nadávať? Obdiv, úcta, nadšenie, radosť zo zápasov našich hokejistov - to boli slová, ktoré najlepšie charakterizovali nasledujúce obdobie - boj o postup z C-skupiny, potom o postup z B-skupiny a konečne v roku 1996 skutočné majstrovstvá sveta medzi najlepšími z najlepších, v A-skupine. V tých dvoch rokoch Slovensko žilo hokejom, mladá republika potrebovala mať niečo slovenské, na čo sme patrične hrdí bez toho, aby nám to historici, politici, či novinári sprotivili. Július Šupler, to bol človek, ktorý dokázal hokejistov vyburcovať, dokázal ich potľapkať, s radosťou sme pozerali na zábery kamery z našej striedačky (nie ako tento rok). Neopakoval tie isté chyby - spomeňte si ako po každom zápase si ho vraj prezerali zo záznamu a snažili sa nájsť a rozobrať chyby, vyvarovať sa im v ďalšom zápase. Ba sledoval vždy aj zápasy súperov, aby odkryl ich slabé stránky. Nevystupoval namyslene ani opakovane neposielal na presilovky tie isté formácie, ak sa raz ukázalo, že nie sú úspešné. Všimnite si ako napríklad Česi tento rok hrali s nami presilovky. Posielali tam azda za každú cenu Jágra, lebo je to ich najväčšia hviezda? Nie. A o to ide, posilnenie tímového ducha, to, čo dokázal na našej striedačke Šupler, no nikdy sa to nepodarilo Hanlonovi. Veď Hanlon už nomináciami rozkladal jednotu našich hráčov, rozčarúval fanúšikov, ktorí videli prípravné zápasy a nechápali jeho kroky. No ešte stále mu svojím spôsobom verili. Kto by nechcel veriť, keď sa majstrovstvá hrali na Slovensku a chceli sme veriť!
V rôznych komentároch a diskusiách pod nimi jedni kritizujú starobu našich hráčov, iní právom prácu trénera, ďalší poukazujú na to, že nemáme mladé hviezdy. Mimochodom - prečo za každú cenu potrebujeme hviezdy? Šupler kedysi s kým začínal? On z nich urobil hviezdy! Lebo im dal šancu - mladým, vtedy známym najmä z našej extraligy. A kde sa majú prejaviť mladé talenty, ak nie tam? Prečo by sme nemohli mať stabilnú zostavu, ktorá absolvuje všetky prípravné zápasy, zohrá sa ako tím a keď aj bude doplnená o jednu päťku z NHL, ostatné formácie nebudú poprehadzované. A nie protežovanie jednotlivcov na úkor tímovosti. Nie systém - každú presilovku začnú títo, lebo títo sú "elitným" útokom. V hokeji nesmie existovať elitný a menej elitný.
Druhá vec je - odkiaľ nových hráčov? Jednoznačne z našej extraligy. Hoci mnohí poukazujú na jej nízku kvalitu, určite jej pútavosť nezvyšuje fakt, že verejnoprávna televízia (vlastne už rozhlasotelevízia) za naše poplatky nevysiela domácu hokejovú ligu, ale NHL a KHL. A kvalitu by nepochybne zvýšilo aj vytvorenie akejsi nadnárodnej ligy s Čechmi, o ktorej sa už dlho rozpráva, ale v podstate sa stále nič nedeje. Rovnako sa už celé roky diskutuje o potrebe stavať štadióny a keď je šanca kvôli majstrovstvám nejaké postaviť, tak iba obnovíme jeden v hlavnom meste a tým to hasne. Odkiaľ majú prísť tie talenty? Azda z klzísk, ktoré sú zamrznuté iba kým vonku teplota nestúpne nad bod mrazu? A za podmienok, keď rodičia uvažujú o strednej škole pre svoje dieťa nie podľa záujmu dieťaťa, ale podľa výberu škôl v mieste bydliska, lebo si nemôžu dovoliť drahé cestovné, internáty či stravu? A napriek tomu si myslím, že vo veľkých mestách sa aj dnes môže sem-tam objaviť skutočný talent, ktorý začne hrať a dopracuje sa až po extraligu, no sem-tam sa ten štart hokejovej kariéry musí začať podobne ako štart Šatanov či Pálffyho. Na medzinárodnom turnaji, kde môžu dokázať svoje kvality. A určite by aj chceli. Na rozdiel od niektorých na tohtoročnom šampionáte, ktorí pri šanci na prečíslenie radšej korčuľovali na striedačku a iba tečovali puk, aby tí za ním udržali útočné pásmo.
Tieto majstrovstvá už nezmeníme. No aby sme o rok neklesli tam, odkiaľ sme sa neprávom po rozdelení ČSFR museli vyhrabávať, do skupín B a C, bolo by dobre konečne urobiť rázne zmeny a zveriť kormidlo hoci aj menej známemu trénerovi (trebárs z našej extraligy), ktorý by si vybral svojich asistentov (nie "večný" Hossa) a hráčov najmä z extraligy, ktorých hru by počas celej sezóny sledoval. A zabezpečiť čo najviac prípravných zápasov, tam vyselektovať naozaj podľa aktuálnej formy hráčov.
Ale niečo tieto majstrovstvá mali do seba. Dobrovoľne sa zvýšil počet národných symbolov v celej krajine a aj deti predškolského veku si spievali Slovenskoo, takže prepojenie národnej symboliky a názvu štátu bude v ich podvedomí už určite fungovať aj vo vyššom veku. Škoda len, že tú našu hymnu mohli počuť iba raz. Azda po boji s Dánmi porozumejú zmyslu slov: "To Slovensko naše dosiaľ tvrdo spalo..."