Píše sa leto 1965, som už 11 rokov šťastne ženatý, mám 10 ročného syna a dobré zamestnanie. Na jednej strane mi vedomosti nemeckého jazyka pomáhali v práci a na druhej strane som bol pod neustálym dozorom Štátnej bezpečnosti a minimálne raz ročne vypočúvaný a žiadaný o spoluprácu, ktorú som rázne odmietal. To malo za následok, že žiadosti o súkromné vycestovanie do Nemecka za účelom návštevy otca boli vždy zamietnuté. Na služobné cesty na západ som mohol chodiť, ale vždy som len sprevádzal nejakú významnú osobnosť z našej fabriky, ako tlmočník a technický poradca. Až práve v lete 1965 som konečne dostal povolenie na súkromnú mesačnú návštevu otca, ktorý v tom čase už bol dôchodcom. To prakticky znamenalo, že sa môžem s otcom stretnúť po 22 rokoch. Toto stretnutie sa mohlo uskutočniť až potom, keď sa za mňa zaručil môj šéf a riaditeľ podniku. Okrem nich a mojej rodiny, nikto neveril tomu, že sa aj vrátim do Košíc. Čo mám povedať, hoci sme si posielali fotky a boli v písomnom kontakte, bolo prvé zvítanie síce srdečné a úprimné, ale tých 22 rokov a to všetko, čo každý z nás musel prežiť a pretrpieť, zanechalo svoje stopy na našich rozhovoroch, myšlienkach a názoroch na ďalšiu budúcnosť. Mal som so sebou všetky doklady o ukončenom školskom vzdelaní a otec pripravil pre mňa stretnutie s personálnym riaditeľom jednej firmy, ktorá bola a je jedným z najväčších výrobcov v oblasti chemických zariadení a liečiv. V tom čase mala ročný obrat okolo 45 miliárd DM. Otec zrejme už pred týmto stretnutím hovoril s uvedenou osobou a tak naše stretnutie prakticky smerovalo len k tomu, či prijmem ponuku firmy pracovať v oddelení – export pre východnú Európu. Po jednoročnom zaškolení vo firme a legalizácii pobytu môjho a mojej rodiny z ČSSR v Nemecku, mal som plniť požadované úkoly vo východnej zóne Európy. Ponúkli mi plat vo výške 2000 až 2500 DM (vtedy to činilo 20 000 až 25 000 korún) mesačne. Môj plat bol vtedy 2400 korún. Ale túto lákavú ponuku som odmietol a zdôvodnil nasledovnými faktami:Nepoznajú pomery u nás a pochybujem, že sa komukoľvek podarí vysťahovať legálne moju rodinu do Nemecka. Ak by som sa nevrátil, znamenalo by to pre moju rodinu a moju matku veľké ohrozenie a samozrejme aj pre tých, čo sa za mňa doma zaručili. Toto som nemohol urobiť.Ďalej, nepoznám pomery v Nemecku a nie som obchodník ale technik – konštruktér v odbore stavby strojov, a tak ťažko môžem splniť ich požiadavky aj v budúcnosti. Teda, ďakujem za dôveru. Toto moje rozhodnutie mimoriadne zarmútilo otca a uvedomil si, že v žiadnom prípade nezostanem natrvalo v Nemecku a budem vždy voliť návrat domov k rodine a k matke. Myslím si, že toto rozhodnutie nie je potrebné ďalej komentovať.Ďalší pobyt prebiehal v priateľskom duchu, ale bolo cítiť medzi nami vždy určité napätie. Aj ostatní príbuzní mi to dali trochu cítiť, ale nakoniec pochopili všetci, že patrím rodine na Slovensku. Ťažko sme sa s otcom lúčili.Vtedy som nevedel, že to bolo prvé a posledné stretnutie po 22 rokoch.25.12.1966 otec na infarkt zomrel. Nedostal som vycestovacie povolenie k pohrebu.Až po Nežnej revolúcii som mohol navštíviť otcov hrob. G.F.K.
Stretnutie po 22 rokoch.
Koniec vojny roku 1945 ma zastihol v Plzni, kde som zažil aj príchod spojeneckých vojsk. Bola to veľká sláva aj pre nás, čo sme v Plzni len prechodne študovali. Nuž a teraz rýchlo domov. Ale demarkačná línia, ktorá oddeľovala spojenecké pásmo od ruského, nám stála v ceste. Jaro, môj kamarát z Prahy i ja mali sme síce doklady o bydlisku, ale vybaviť povolenie prechodu na druhú stranu nebolo tak jednoduché. Nakoniec sa to mojej mamke podarilo, a tak som mohol odcestovať na Slovensko, zatiaľ k starým rodičom. Od otca z frontu sme nemali žiadne správy, len oznámenie, že je nezvestný a list od jeho kamaráta o tom, že určite padol na západnom fronte. Po dvoch rokoch sa nám otec ozval cestou Červeného kríža, že je v zajatí v Anglicku a pracuje na jednej farme pre chov závodných koní ako správca. Viete si predstaviť, ako som vyvaľoval oči? Neskôr sa presťahoval do Nemecka a nadviazali sme písomný styk. Niekoľkokrát ma volal k sebe, ale už existovala železná opona a tak to nebolo možné.
