Keď sa to stráca, keď to odchádza, keď každý z posledných obrazov ide jeden za druhým, keď všetko rozpohybujú až kmitajúce viečka. Som nehybná ako storočia nadvlády nad skutočnosťou.
Ani čas, z ktorého bolí hlava, ani káva, neovplyvní pocit prázdna. Už takmer storočie nič necítim.
Hladina statická, pevná, emulzia slov pridusených v tele. Tebe a nikomu inému. A každému.
Strácam rytmus.
Symboly, čo nám otvárajú ústa ani zďaleka nevyjadria, ani sa len nepriblížia chuti. Potom ma to zrazí na kolená.
Som v očakávaní toho človeka. Tak trochu mňa a trochu nie. Nebudem sa deliť o kyslík, s tvojou mŕtvolou, drahý. Toto patrí prepichnutému človeku, plytkému, čo sa nikdy nestal, čo sa neúnavne vkráda, ale nie je mu to určené. Zmyslové vnemy len pre neho. Nič viac. Nie je čoho sa báť, keď je to vec života a smrti. Nie je čoho sa báť.
Vymysli si plač. Čokoľvek. Keď mi umrelo dvojča, boli fantómové bolesti reálnejšie ako ja. Niekto by sa mal zasmiať. Kontrolujem, či si ešte stále tu. A nie som.
Kedysi si bol mestom, ktorým sa dalo kráčať, zázrak. Oči sa pričasto zatvárali pred žobrákmi, pred mrzákmi toho, čím si. Priveľa nenávisti.
Vždy túžil po tom, aby som napísala báseň o ňom.
