
Túžim po ráne, keď už je takmer vidno, ale ešte svietia pouličné lampy
A zatiaľ mi svieti len ranka na kolene z toho rána
Vlastne vtedy som sa rozhodla byť
Sama nesúčasť toho chaosu, čo okolo seba s potešením tvoríš
Toto by bolo logické
Keď však mám otvorené oči, alebo keď mám po okraj slanej vody a v nej pery, alebo keď hoci nedýcham, alebo keď som otočená chrbtom a nepredstieram
smiech, keď mi vravíš obyčajné veci
Som to neuveriteľne ja
V tvojom bezpečí náchylnom na stratu rovnováhy
Hovorím ti nejaké slová, ktoré druhou predtuchou mažem
Mali by sme to zabiť už v zárodku
A tak
Sa aj stane.