Rozmýšľam o ňom, čo zaberá vetšinu môjho času, čo ma ubíja. Lebo aj ako myšlienka je prízemný a je stratou času. Čo som to ja za idiotského človeka, ktorý si čo len pomyslel na život s týmto idiotským človekom? V tom spočíva celý ten rozpor.
Má vytvorený vlastný jazyk, ktorým sa dorozumieva. Ale vždy len s jediným človekom. S veľkým odporom túžim byť tým človekom. Ale aby sa to nerátalo do vecí, čo robím. Aby to nebola vec, čo sa mi raz mihne pred očami. Je primitívny púštny červ a nevlastní ani tie skurvené slová.
Asi žiarlim.
Keď potom otvorí oči, je mu jedno, že vedľa neho nespí ona? Tá druhá ma na čele vytetovaný status ceny útechy. Má ho na odpornej tvári, na svojej tvrdej cieľavedomej bezduchosti.
Chcem vlastniť to, čo nechcem.
Nechcem to.
Ani jeden z nich nebol mužom, s ktorým by som sa chcela pochváliť otcovi. Keď muži premýšľajú penisom, tak čím ženy?
Nepamätám si vôbec žiadne veci. Za mnou nič nie je. Nikdy som nikomu nepatrila.
Vieš, že si prvá vec, na ktorú ráno myslím?
Si vec?
Najviac neznášam tie tvoje drísty o umení. Keby umenie malo nohy nakope ťa do toho tvojho
guľatého, pekne tvarovaného zadku. Najviac neznášam tie tvoje drísty o politike. Koho to zaujíma? Viem, koho nie.
A keď vidím, čo všetko máš, a koľko bozkov a starostlivosti sa ti dostáva, zisťujem, že je dobré nemať nič.
Už sa mi zlievajú do jedného. Vždy to tak bolo.
Keď mi niečo hovoria, mám chuť im päsťou rozraziť tie ich neuvedomelé rozkývané pánty. Každému jednému. Tie únavné orgány, ktorými tvoria lacné slová. Ale som slušné dievčatko, tak držím hubu a krok.
Nepotrebujem.
Keď som sa zobudila vedľa neho, bolo tam bezpečie. Bola tam bezbrannosť. A bola som tam úplne aj ja, čo nie je nepodstatné. Bola som tam, presne si to pamätám.
Chcem sa odsťahovať na Nový Zéland. Alebo byť tá – ktorú- nikto- nepozná na double pohrebe.
Vcelku sa mi to páči aj tak, ako to je. Je to svinsky poučné.
Nakoniec vytriezviem, a to ma uspí. Tesne predtým chvíľu tuším, čo chcem. Nemôžem – byť – bez - teba – lásku. Akurát ešte neviem, bez koho nemôžem byť.
