Stúpa mu tep a klesá hladina kyslíka v krvi. Myslím, že mi prestáva rozumieť. Nezačnem hovoriť o nič pomalšie, nezvýšim hlas. Nech sa snaží. Už mu neostáva veľa času.
Pocity, že sa stalo čosi nezvyčajné sú čoraz častejšie. Je to predtucha? Z kávovej usadeniny sa dnes nič nedočítam. Mama mi zvykla čítať Médein príbeh. Prečítal si mi, že tragédie očisťujú.
Postupujem pedantne podľa plánu. Vo veciach nebývam dôsledná, ale toto je moje umelecké dielo. Viem, kam treba zatlačiť a mám viac sily ako je nevyhnutné. Odkiaľ, bože?
Má zmysel mu volať? To ticho už začína byť podozrivé. Asi neodkladné záležitosti. Aspoň si to mám čas prejsť znova. Vidno mi celé dúhovky. O čom sme vlastne hovorili?
Zobudí sa presne vtedy, ako som očakávala. Zlatý, ešte ja v tomto momente mi chce urobiť radosť. Prekvapenie a hladký pohyb. Tešil by sa, že konečne viem, čo chcem.
Začína mi chýbať. Som tu sama a je mi zima. Dobre, tak ešte raz sa ponížim a ozvem sa, ak sa čaká len na to. Nebudem mu nič vyčítať, nechcem ho nahnevať.
Je to ako pôrod, len s opačným účinkom. Pozri, všetko som to pripravila pre teba. Aká som? Viem, že by si sa tešil, keby som ti dovolila sa nadýchnuť. Ale tak sa dnes nehráme.
Zvoní, zvoní, ale nikto to nezdvihne. Dočerta, veď s mobilom aj spáva. Skúsim znova. Možno si dáva sprchu. Mám zlomený necht na prstenníku. Urobila som niečo?
A možno práve toto sú tie úžasné večné následky lásky. Pod mojimi rukami sa zmeníš na duchovnú bytosť. Tvoj názor, je tu nepodstatný. Konečne, zlatko.
Snáď sa mi ozve. Zatiaľ sa čudujem nad fiktívnymi listami markízy de Merteuil. Desí sa všetkého, čo je nejasné a mútne, a nadovšetko nechce trpieť. „Zlé“ ženy v literatúre sú vraj tie, ktoré nechcú, alebo nemôžu ostať pasívne.
Viem, ako sa na mňa teraz pozeráš, ale ja nemôžem prestať. Pamätám si z nás každý detail. Od začiatku sme prebiehali prirodzene a toto je len nevyhnutné opatrenie nášho zachovania.
Som načisto zhnusená zo ženy podriadenej svojmu milencovi. Servilná láska nech prislúcha mužom. Kedysi boli králi ochotní obetovať svoj život za koniec vojny a úrodnosť pôdy.
Už tu dýcham len ja. Táto izba ešte nezažila taký naplňujúci pokoj. Aj ty si sa upokojil. Vidíš, znovu je nám spolu dobre. Už mi nehovoríš tie bolestivé veci a ja ťa mám za to ešte radšej.
Vzdávam to. Zjavne sa mi ozvať nechce. Vlastne je to celé už únavné. Ľahnem si, možno sa vyjasní. Pred zaspatím je to zrazu všetko zrejmé. A potom už zase spánok ako zaslúžená smrť.
