Prvým je fakt, že už nebudem najmladším členom našej početnej rodiny. To mi veľmi vyhovuje, lebo už ma nebudú všetci brať ako toho malého "Mima", ktorého netreba brať veľmi vážne, keďže je najmladší zo všetkých. Konečne sa ľudia sústredia na malého Davidka a ja sa konečne nadýcham čerstvého vzduchu.
Druhým dôvodom je to, že sa teším ako budem mať niekoho, koho môžem vytesať podľa môjho vzoru. Konečne budem mať na niekoho naozaj veľký vplyv, niekto bude na mne závislý. Od ranného detstva mu budem púšťať U2, pozerať s ním filmy v hlavnej úlohe s Bruceom Willisom, čítať mangu, hrať futbal, basketbal a iné športové hry.
Tretí. Budem vzorom. To ma vždy bavilo. Byť vzorom všetkým, to je môj nesplniteľný sen. Teraz si ho aspoň z časti splním. Bude ma to hnať za zlepšením, či už správania alebo prospechu v škole. Vždy ma vytáčalo keď mi ako vzor dávali bratov, hlavne keď sa jednalo o známky. "Pozri na svojho brata! TEN sa v tvojom veku učil veľmi dobre a neflákal sa ako ty!" Teraz budem tým vytáčajúcim JA!!!
Štvrtý. Zas a znovu budem mať niekoho, koho poteší darček pod dve eurá. Kúpim mu nejakú sladkosť a zase ma bude na dve hodiny milovať. Viem síce, že by som si nemal kupovať rodinu, ale pri malých deťoch sa inak nedá. Bude plakať, dostane jednu napolitánku a bude na tridsať minút kľud.
Piatý. Na svete bude ďaľší vychovaný človek. O to sa postarám ja. Bude odvrávať rodičom, pohrozím mu, že si ho zoberem k sebe ja. Nadávať bude až od 15 a len v povolených prípadoch (Privretie prstov do dverí a iné mimoriadne bolestivé situácie). Bude to gentleman, vzdelanec a vtipkár, presne ako jeho strýko.
Šiesty. Odkedy bude mať jedenásť, prestane ma každý otravovať s technickými maličkosťami. Prestanem počúvať "Napáľ toto, oprav toto, zapoj toto, prekopíruj mi kontakty z jedného telefónu na druhý" a budú ma volať len na závažne problémy. Vtedy pricupitám ako majster kúzelník s dramatickou hudbou v pozadí a behom minúty budem mať spravené to, čo by im trvalo dve hodiny.
Toto sú dôvody, ktoré ma nútia tešiť sa na prírastok do rodiny. Avšak!! Sú tu aj dôvody prečo sa toho hrozím.
Prvý. Keďže som zatiaľ najmladší z rodiny, budem sa oň musieť starať, hlavne o tie špinavé povinnosti. Prebalovanie, "venčenie", atď. budú asi hlavnou náplňou nasledujúcich mesiacov.
Druhý. Strata pozornosti. Je to síce dosť malicherné, ale je to pravda. Kto sa nehrozí toho, že už nebude ten najviac obskakovaný člen famílie?
Tretí. Ak sa výchova nebude dariť podľa očakávania, hodia to samozrejme na mňa (Bežný postup je hodenie viny na najmladšieho z rodu)
Štvrtý. Výchova dvojjazyčného dieťaťa môže byť náročná. Ak to budem príliš štvať, bude si to malé popod nos mrmlať nadávky po francúzky a keďže moja znalosť franiny už nie je to čo bývala, možno tomu nebudem rozumieť.
Napriek týmto dôvodom a vďaka skutočnosti, že tých pozitív vidím viac sa na nového člena rodiny teším a chystám sa ho poriadne privítať do rodiny. Držte mi palce!
Michal Kohútek
