Posmrtný život. Niekto naň verí, iní nie. Ja som podľa mňa ten šťastnejší typ (niekto by povedal ten naivnejší) a preto verím v druhý svet. Mnoho krát som už uvažoval aké je to neveriť. Je mi jedno či veriť v Alaha, Jahveho, Ježíša, Dia alebo Jupitera, ale zaujíma ma aké je to neveriť na život potom. Prvé čo ma napadá je beznádej. Keď si predstavím, že sa smrťou všetko končí, že to nemá žiaden vyšší zmysel, je mi zle od žalúdka. Za najväčší ľudský strach považujem strach zo zániku. Dokonca aj peklo by bolo podľa mňa prijatelnejšie (to sa môže zdať zcestné). V pekle má síce človek trpeť na väčnosť, ale aspoň si je vedomý toho že jestvuje. Viera v záhrobie síce trochu obmedzuje veriacich (kto by len chcel skončiť v pekle, všakže) na snahu konať dobro a nemôžu si robiť čo chcú, ale zároveň im aj dáva nádej. Nádej, že všetko nekončí. Že človek má aj iné poslanie ako narodiť sa, pracovať, splodiť potomstvo, zostarnúť a zmiznúť. Dáva človeku myšlienku vyššej veci, na ktorej sa všetci podielame. Nechcem aby tento článok vyznel ako propaganda na rímsko-katolícku cirkev, mne je úprimne jedno či ľudia okolo mňa veria, alebo nie, ale chcem aby to ľudia chápali ako zamýšlanie sa nad svetom. Okolo mňa žije plno ateistov, ale žiadny sa necíti dobre, keď začnem s touto tematikou. Prečasto som si kládol otázku prečo? Ale keď sa zamyslím, tak je odpoveď jasná: Lebo sa boja. Ak majú pravdu tak síce nemôžu za prehrešky pykať v pekle, ale stane sa im tá najhoršia mora uvedomelej bytosti. Jednoducho prestane existovať. Viera v reinkarnáciu ma taktiež dosť zaujíma. Podľa mňa je to nonsens. Pokial sa dôkladne pozrieme na svet, stačí aj na našu malú Zem, vidíme aký je pestrý. Reinkarnáciou by svoju pestrosť veľmi rýchlo stratil. Ľudstvo by bolo uveznené v nekonečnej slučke udalostí, ktoré by sa neustále opakovali a opakovali. Teda aj túto možnosť vylučujem. Tú prvú (posmrtný život je nonsens) som vylúčil zo strachu, a túto z jej vyznievajúcej absurdity. Zostáva mi tak len tretia možnosť a tou je veriť. Viem, je plno logických chýb v cirkevných radoch po celom svete, ale keby sa na všetko dala nájsť ľahká odpoveď tak by už viera nebola vierou ale bola by istotou. Na svete nič prirodzene nudné neexistuje, takže istota (ktorá sama o sebe je najnudnejšou vecou vôbec) by bola jediným prípadom, čo vyznieva preveľmo zvláštne. Opätovne upozorňujem, toto nie je žiadny útok na ateizmus. Poznám veľa ateistov ktorí sa podľa mňa dostanú do neba svojimi dobrými činmi. Ako bolo napísané v jednej múdrej knihe: "Ak je cez rieku mnoho mostov, vážne záleží na tom ktorým prejdeme?". Už sa ale zamotávam do vlastných viet a tak sa zdá že by som to mal tu uťať a pokračovať niekedy inokedy. Dúfam, že ak ste si moje citové a myšlienkové výlevy prečítali až do konca, že som vás neunudil k smrti a že vám to aspoň čosi dalo.
Michal Kohútek
