Najstarší syn Samuel (9) sa o knihy zaujímal od najútlejšieho veku, mal k nim dokonca svojim spôsobom posvätnú úctu. Ani ako malý knihy netrhal. Hoci začal ako tak rozprávať až po treťom roku života, v piatich už plynule čítal a keď končil škôlku, pani učiteľky “nariekali”, kto bude deťom čítať rozprávky... Pri psychologických testoch pred nástupom do školy bolo konštatované, že číta na úrovni tretiaka. Neporušili sme žiadne pedagogické pravidlá, neučili sme ho vedome čítať. Dokázal to sám, čiastočne vďaka logopedičke, ktorá ho však tiež k čítaniu neviedla systematicky.
Pred pár dňami som bol so Samkom na výlete v Brne, kde sme pochodili po pamätihodnostiach, obzreli ako sa žije v “zemích českých” a zastavili sme sa i v predajni vydavateľstva Portál. Chcel som si pozrieť nejaké knižky tohto vydavateľstva, ktoré mimochodom mám veľmi rád, a hoci ide o kresťanské vydavateľstvo, možno tam nájsť široké spektrum literatúry z rôznych odborov ľudskej činnosti. Samka som poprosil, aby si pozrel knihy na pulte a ja som sa chcel trochu porozhliadnuť po útlej predajni. Vtom počujem jeho zvonivý hlas: “Ocinko, ja by som chcel tamtú encyklopédiu!” Kázal som mu, aby si ju od pani predavačky vypýtal a pozrel som na ňu, ako zareaguje. Pravdupovediac, nemám vždy pozitívne skúsenosti s podobnými žiadosťami a ak takáto požiadavka vyšla z úst dieťaťa, isto mala tá pani o dôvod viac odmietnuť ju. Neodmietla, podala mu ju na pult pred seba a môj syn sa v nej hrabal cca 10 – 15 minút, čo ona sledovala s chápavým úsmevom. Keď som skončil so svojou exkurziou po predajni, videl som na očiach syna ako po tej knihe túži. Neodolal som a kúpil som. Pani predavačka nám ešte ponúkla zľavu, ktorej opodstatnenosť nebola zrejmá. Zaplatil som kartou a zbadal som ďalšiu encyklopédiu, ktorá padla tentoraz do oka mne. Vopred som tú milú pani upozornil, že si ju nekúpim, len si ju chcem pozrieť. Ako som zbadal, že ju ćhce vybaliť z neporušenej fólie, v ktorej ešte bola, poprosil som ju, aby ju nevybaľovala. Ona sa ale nedala odhovoriť. Nekúpil som, ale ten prístup bol úžasný. Upozornil som ju, že veru neviem kedy sa znovu vyberieme do Brna. Odchádzali sme so synom obaja veľmi spokojní a s vedomím, že dobrý Človek ešte žije. Ak sa raz do Brna vrátime, prídeme i do tejto predajne.
Viem a som presvedčený, že aj na Slovensku je veľa predavačov (nie podávačov či inkasantov), pre ktorých je obchod nie zamestnaním, ale povolaním. Držím im všetkým palce, aby dokázali byť k ľuďom prívetiví. Pred začiatkom mesiaca knihy tieto riadky patria aj im. Verím, že podobným prístupom ako mala spomínaná pani z predajne Portálu v Brne, dokážu pozdvihnúť záujem o knihy, ktorý alermujúco klesá. A pekne prosím, buďte trochu zhovievaví aj k detským čitateľom, ktorí nie sú vždy najobratnejší! Oni sa Vám za to odvďačia.
A tieto slová patria rovnakou mierou i pracovníčkam knižníc, ktorých v poslednom čase opäť rapídne ubúda. Osobitne mne i Samkovi je ľúto za Knižnicou na Račianskej ulici v Bratislave s milou a večne usmiatou knihovníčkou pár desiatok metrov od Školy pre mimoriadne nadané deti, odkiaľ mali “svoju klientelu.” Nuž, museli ustúpiť tvrdému businessu podobne ako mnoho iných dobrých vecí, ktoré si nikdy na seba nezarobia. Žiaľ.
