Vrabčiak ako Edith Piaf vo Francúzsku prezývali sa narodil do neutešených rodinných a spoločenských podmienok. Žiaľ, dnešná a nielen bulvárna, tlač sa sústreďuje viac na jej pohnuté ťažké pretĺkanie sa životom. Je i trochu smutno, že som našiel veľmi málo o jej nádhernom hlase, o tom ako obohatilo toto dievča ulice francúzsku hudbu. Tá sa prirodzene posunula ďalej, ale jej piesne znejú dodnes, a nielen vo Francúzsku.
Keď počujem v rádiu či z CD jej nenapodobiteľným hlasom spievané piesne Non, je ne regrette rien (Nie, nič neľutujem), L´ accordéoniste (Harmonikár), Padam a ďalšie, neray mi zvlhnú oči. Textopm rozumiem a hovoria o všetkom. Také piesne mám rád. Nemám rád keď sa spomienka na takúto osobnosť zvrhne len na jej pohnutý a často kontroverzný život.Ešte jedna osobná spomienka na Edith Piaf. V roku 1992 som bol dlhší čas v Paríži a zašiel som i na cintorín Pere Lachaise, ktorý je známy u nás najmä z učebníc dejepisu Múrom komunardov. Menej ľudí už vie, že sútam pochované mnohé osobnosti francúzskej histórie. Na tomto cintoríne sa našlo miesto aj pre skromný náhrobok Edith Piaf. Taký skromný ako ju vtedajšia spoločnosť brala. Pristavil som sa pri ňom a trochu zaspomínal. Pristavila sa pri mne jedna vetchá staršia žena a dali sme sa do reči. Priznal som sa, že nie som Francúz a ona zostala prekvapená. Osobne sa s Edith Piaf totiž poznala a trochu jej bolo ľúto, že Francúzi na Vrabčiaka trochu zabúdajú. Bola rada, že ju po rokoch poznajú ešte aj v zahraničí. Bolo to príjemné, i keď trochu smutné spomínanie.
Aj ja jej dnes venujem tichú spomienku s radosťou, že dokázala využiť takýmto spôsobom svoj talent, ktorý dostala od Boha alebo od prírody (vyberte si). Aj nechcení vedia robiť veľké veci.
