K napísaniu tohto článku ma inšpirovala až dojemná starostlivosť televízie Markíza a nespomínam si presne ktorej ochranárskej organizácie o úbohého vychudnutého boxera v stiesnených priestoroch balkóna jedného dolnokubínskeho paneláka. Priznám sa, je mi ľúto všetkých psov, osobitne tých väčších plemien, ktoré prežívajú v panelákových bytoch. Oni patria niekde inde! Žije, či vlastne živorí ich okolo nás mnoho – premnoho.
Rovnako ale žije, či vlastne živorí omnoho viac bezdomovcov, ktorí si nevedia a ani často nemajú šancu pomôcť! O nich nikto nezakopne - pardon, občas nejaká humanitárna organizácia im čosi ponúkne. Zvieratá majú svoje útulky, kde je o ne postarané. Bezdomovci majú svoje kotolne, stanice, kobky, kanály..., kde žijú zabudnutí, často bez nádeje na zlepšenie, aj keby chceli. Potulného zvieraťa sa ujme spolok na ochranu zvierat, na bezdomovca si spomenú až keď je vonku –20 stupňov, aj to len dovtedy, kým teplota nevystúpi nad nulu... Niekedy ani to nemusí. Veď dôvod na ukončenie tejto akcie sa nájdu. Kto hľadá, nájde. Škoda, že to neplatí aj v pozitívnom slova zmysle.
Kedy si konečne viac začneme vážiť viac opustených ľudí ako opustené zvieratá? Naozaj sa hodnota živého tvora meria jeho výzorom, jeho trofejami? Zdá sa vám, že som to prehnal do extrému? Mne nie. Presviedčam sa o tom stále. Útulky pre zvieratá sú preplnené, najnovším hitom (a už nielen v USA) sú hotely pre zvieratá. A keď bezdomovec bez dokladov získa nejakým zázrakom náhodou nejakú tú korunu navyše, nemá šancu riadne sa vyspať čo i len v ubytovni, lebo nemá doklady, teda vlastne neexistuje. A ak zomrie, tak nezomrel nikto?
