Mária berie mobil a číta veľmi strohú správu, ktorá v sebe skrýva toľko krutosti a pre veriaceho človeka i nádeje: „M. odišiel k Bohu...“ (doslovný prepis, len krstné meno je skrátené) a k tomu len číslo, z ktorého bola správa poslaná. Šok... Myseľ nám hneď padla na jedného asi 30-ročného priateľa, ktorému sme boli pred 5,5 rokmi na svadbe keď si bral moju bývalú kolegyňu. Obaja sme sa s manželkou presviedčali, že to azda nie je on. Napísali sme všeobecnú esemesku s prejavom sústrasti s tým, že nevieme isto o koho ide. Jeho manželka nám vzápätí pripomenula, o koho ide – iste bola ešte viac šokovaná z toho, že nepoznáme starého dobrého priateľa.
Poznali sme, ale nechceli sme uveriť. Netušíme čo sa stalo, nechceli sme viac rozjatrovať rany v citlivej duši mladej ženy a ich sotva ročnej dcéry. Život je niekedy krutý. Myslíme na nich od chvíle, keď sme sa tú správu dozvedeli, stále. A podobne ako v mnohých podobných chvíľach sa mi na myseľ tlačí myšlienka môjho bývalého šéfa ešte spred revolučných čias: „Závidím veriacim, že stále vidia zmysel života, dokonca i po smrti!“ Pre mňa ako veriaceho krásne vyznanie neveriaceho človeka.
Teším sa z nádeje na stretnutie s M. ako aj s inými priateľmi i úplne neznámymi raz vo večnosti.
