Ako to myslím? Nuž pozerám sa na chovanie našich vodičov. Aj dnes dopoludnia sme stáli pred jedným zo železničných priecestí v Galante pred zatvorenými závorami. Vlak prešiel a závory zostali ešte pár sekúnd, možno pätnásť - dvadsať, zatvorené. Jeden vodič to „nevydržal s nervami“ a v duchu hesla čas sú peniaze, sa ponáhľal prejsť cez polovičné závory. Nuž namiesto ušetrenia pár sekúnd si urobil škodu. Pravým spätným zrkadlom zachytil polovičnú závoru a odtrhol ho. Pri samovoľnom pohybe vozidla dozadu takmer zrazil k zemi čakajúceho bicyklistu... A vzápätí sa rampy otvorili. Čas neviem či ušetril, peniaze určite nie. Pred slovníkom by som si asi musel zapchať uši.
Naozaj to stálo za to, pán vodič? Iste si pamätáte, že na štedrý večer minulého roku zachytil na inom železničnom priecestí v Galante prechádzajúci rýchlik autobus. Mne dodnes pri pomyslení na to behajú zimomriavky po chrbte. Chcete sa zaradiť k tým, ktorí si hovorili dovtedy, že sa im to nemôže stať, až kým neskončili na cintoríne?
Málo si asi uvedomujeme, že najistejšia sebevražda je na koľajniciach, či už ako chodec alebo v akomkoľvek vozidle. Vlak totiž má pramalú šancu zabrzdiť keď zbadá pred sebou prekážku. Tak ako je to s tým počtom pokusov o samovraždu?
