Pre niektorých je prvé sväté prijímanie jednou čiarkou, ktoré musí mať dieťa v živote. Žiaľ, stáva sa, že dieťa ani nevie prečo ide či o čo ide. Nie je to dobrá reklama pre rodinu ani pre Cirkev. Ja osobne by som bol radšej, keby takéto deti k prvému svätému prijímaniu nešli, resp. aby šli skutočne až sa sami rozhodnú na základe poznania.
Na druhej strane obdivujem deti, ktoré sa rozhodnú pre svoju cestu ku Kristovi, resp. urobili svoj vlastný krok alebo sa rozhodli iným spôsobom vydať svedectvo o svojom vzťahu k Bohu už v tomto mladom veku.
Pri Viktorkinom prvom svätom prijímaní som si spomenul na dcéru svojej kolegyne spred cca 20 rokov. Sedeli sme s mamou i dcérou ešte za oných čias v služobnej volge. Dievča sme viezli cestou na služobku do školy v prírode v nejakom zámočku. Hovorím jej, že bude ako princezná. A ona, že včera bola princezná. Pýtam sa, či mali karneval. Odpovedala hrdo so zjavnou radosťou v srdci, že bola na prvom svätom prijímaní. Svedectvo, ktoré sa v tých časoch nenosilo. Bolo presvedčivé a potešil som sa. Náš vzťah s mamou i dcérou odvtedy dostal ešte inú dimenziu a dodnes sme v kontakte, i keď z vtedy 10-ročného dievčatka je dnes mladá pani a cesty s jej mamou sa dávno rozišli.
Dnes bola na prvom svätom prijímaní naša dcéra Viktorka. Bolo to také zvláštne -nebola to žiadna masová akcia. Bola sama prvoprijímajúca v malej kaplnke saleziánov v Hodoch. Je zvláštne keď je na prvom svätom prijímaní dieťa samo. Stáva sa.
Aj Viktorku sa pokúšalo zopár ľudí nahovoriť, aby išla so svojimi spolužiakmi do Galanty. Alebo aby počkala rok, keďže o rok sa črtá podobná situácia. Viktorka sa rozhodla sama ako slobodný človek. Ja chcem ísť do Hodov a teraz a preliala pre to nejednu slzu. Išla pevne a odhodlane za svojim cieľom - osobným stretnutím so svojim Bohom. Sme na äu hrdí a ďakujeme za malé veľké svedectvo.
