MONOGAMNÝVZŤAH
Zo skrine sa ozýval silnýškrabot. Ležala na podlahe so schúlenou hlavou a snažila sa zastaviť krokymyšlienok kráčajúcich na vlastnú popravu. Nešlo to....
Bubnovanie saznásobovalo...Bum, bum, bum....Zapchala si uši rukami, nech to už viacejnepočúva. A zo skrine ďalej vychádzal plač nechtov. Pílil organické častidreva.
Z úst jej začalvychádzať spev. Pomalý, no každou sekundou naberal na svojej intenzite.
Snažila sa prehlušiť ten zvuknezmyselnými slovami. Nešlo to...Dokonca aj orgány obývajúce jej zničenételo recitovali báseň o čine, ktorýspáchala. Pečeň hovorila jednu vetu, pľúca tie tiež. No najprenikavejší bolhlas jej srdca. Kvílil do rytmu bubnov.
A zrazu, keď to užnevedela vydržať, nastal koniec. The end.... El fin...Ticho. Celá spotená sapozviechala z dlážky. Sadla si do tureckého sedu a počúvala. Stálenič, absolútne nič. Prestalo to. Zamierila ku skrini ,priložila ucho k neja čakala, či to predsa len nezačne. Čakala minútu, čakala 3 minúty, čakala5 minút a neprichádzal žiaden zvuk. Z hrdla sa jej vypustil silnýsmiech. Smiala sa, až toky vody doterazobývajúce jej oči pomaly stekali na zem. Smiala sa tak, že ruky jej samé od seba začali tlieskať. Unikátny výkonherca. A dielo je dokončené. A tak dlho trvala jeho realizácia. Toľkokomparzistov sa ňom objavilo. Ale hlavný hrdinovia boli len dvaja. ONA a..................niekto ďalší. Nevysloví predsa to meno, je prekliate. ONA hoprekliala.
Tak sa tešila na tentookamih, keď bude oslobodená od všetkého, čo je zväzovalo a nedalo voľnedýchať. Konečne. Úplný výdych duše poletujúcej niekde medzi očistcoma peklom. Pristúpila k zrkadlu. Nemohla predsa v takomto okamihuvyzerať tak úboho. Jej veľké čierne oči na ňu zízali z druhého sveta skrytéhoza tým veľkým skleným čudom. Boli podliate červenou tekutinou kolujúcouv jej žilách. A pod nimi našli svoje miesto čierne polmesiačikysplývajúce do bledej tváre. Sadla si na stoličku a začala sa skrášľovať.Najprv jemné ťahy po oku čiernou ceruzkou. Prvé oko, druhé oko.
A zrazu iba piskot,vreskot, jasot. Za ňou v diaľke rohu stála nahá Silvia. Objímala svojezamatové telo a snažila sa skryť všetko, čím ju Boh obdaril. Usmievala saa celá jej tvár bola ponorená do hviezdneho tajomného výrazu.
Katarína nemohla veriť tomu,čo sa jej zjavilo. Hlasivky už neboli schopné kmitať v takej intenzite,ako by si ona priala. A tak zostala iba s nemým pohľadom dopredu.
Nemohla to byť predsa pravda.Určite je to všetko iba výplod jej mysle. Alebo nie, možno tamv skutočnosti stojí ONA ako jej sen. Ako stelesnenie všetkej jej túžby,ktorú pristúpila jediným pohybom nohy. Nechcela si to pripustiť. Určite sa iba ozval starý dobrý „daimonion".Ten hlas, ktorý jej chcel iba ukázať, čo spôsobila.
Privrela viečka a skočilado tmy. Plávala v prázdnote a vnímala len molekuly kyslíka lietajúcevo vzduchu. Pomaly začala cítiť cudzie dotyky na jej ramene, na krku, na hrudi. Hladenie rúk. Ach jaj, ako tolen zbožňovala. A potom už len chladné mŕtve pery pristáli na tých jej.Silvia splynula s ústami a vchádzala do nich, kedy sa jej zachcelo.Robila si s ňou, čo si zmyslela. Ovládla do poslednej štipky, Pohltilacelú myseľ. Prechádzala po každom tajnou kútiku jej tela. Spôsobovala kopčekyzimomriavok. Do hlavy vysielala správy plné eufórie. Tak dlho toto chcela. Takdlho.
Koľko rokov? Dva? Či tri? Anisama nevedela. A ako teraz dopadla? Dotýka sa jej prízrak stvorený v hlave. Začala rozmetať rukamia Ona zmizla.
A teraz už vedela , ženastal čas. Aspoň prvá vec, ktorú dotiahne úplne do konca.
Telom jej lomcoval strach. Čokeď to, čo videla predsa nebola jej predstava. Čo keď otvorí dvere skrinea žmurkne na ňu pár oči. Čo keď....?
Triasli sa jej ruky. Nemá sateraz ako skrášliť. Čo už. Nie každá scéna vyjde podľa režisérových predstáv.Ale aj tak sa musí postaviť a dohrať svoj film.
Pomalými opatrnými krokmidošla k miestu. Ľadovými rukami sa dotkla dreva. Cítila ako v ňomkoluje život. Ako v každej jeho zložke koluje život. Cítila jeholáskavosť.
Otvorila dvere. Vo vnútri ležala pokrčená Silvia, len jejruka už nechcela zostať nájomníkomskrine a tak vypadla von. Chytila ju. Bola prekvapená jej hebkosťou.
Aj keď občas za starých čias,keď boli kamarátky sa jej nenápadne dotýkala. Spomenula si na zopár takýchsituácii. Nikdy si nenechala ujsť príležitosť. Nikdy.
Ale aj tak to boli lenomrvinky. A tie po čase prestanú chutiť.
Zatúžila dobehnúť to, čodávno pred ňou utieklo. Nájsť to, čo nikdy nemohla mať. Mať ju celúa nevnímať okolie a jeho pohŕdanie. Byť celý čas iba s ňou.Vnímať každý milimeter jej osoby. Zobrala ju do náručia a prechádzala sav jej vlasoch. Dýchala konvalinkovú vôňu vyvierajúcu z jejzakrvavených vlasov.
„Ach aká je sladká, hotovýanjel, " pomyslela si. Silno ju objala. Tak silno, že bolo počuť pukanie kostí.Nevedela sa z toľkého šťastia spamätať. To, čo tak milovala je terazs ňou. Úplne celá. Navždy a aj ďalej potom. Silviine pery lákalik hriechu. Aspoň ich ochutnať , aspoň na chvíľu. A pud zvíťazil nadsebaovládaním. Taký maličký malinkastý bozk. Mňamky mňam. Karamelová chuť donej vstúpila. A v hlave sa začal odohrávať ohňostroj. Vybuchovalivšetky farebné rakety, prskavky, petardy.
Najkrajší deň jej života.Boh, alebo Alah, či ako sa ten „hore" volá ju konečne vyslyšal. Patrí konečnejej. Nikomu inému iba Kataríne J. narodenej dňa 23.3.1983 v Kremnici. Čížestále jej. Nikomu inému. Nikomu, nikomu, nikomu. Ani Petrovi, tomu študentovipráva s ktorým sa Silvia vláčila pol roka. Ani Tomášovi, malému feťakovi,ktorý z nej skoro spravil mladú mamičku. Ani Angličanovi, tomu s touveľkou bradou ako Dedo Mráz. Nikomu. Priznáva, je trochu majetnícka, ale kto v týchto časoch nie je.Dobre, niekoľko výnimiek sa nájde. Ale koho to zaujíma. Ju osobne nie.
Načo? Teraz sa musí niekomunaplno venovať. V dobrom aj v zlom. Vkuse.
Zrak jej spočinul naSilviinej tvári, ktorú zdobili malé pehavé bodky. Prstom ich začala skúmať.Mala by predsa poznať každé miestečko jej tela. Potrebovala cítiť na bruškáchprstov lahodný pocit. To, čo sa jej naskytlo, však bolo málo. Chcela viacej.Bola nenásytná, tlačila jej tvár a deformovala výraz.
Silnejšie, viacej, eštesilnejšie, ešte viacej. Ostré nabrúsené nože prstov sa zabárali do pokožkyvytvárali trhliny a jamky. Aj tak je to málo, ešte silnejšie.A Silviina tvár sa premenila na sopku a z jej kráterov vytekalažeravá červená láva. Prsty pokračovali v ceste a nechty za nechávalistopu pre prípad, že by sa chcela vrátiť na začiatok a zabudla by ako.
Krk. Hrudník a na ňomdva rozkvitnuté púčiky ruži. Ach jaj, tak rada by sa o ne
starala a polievalavlastnými slinami. Bohužiaľ už bolo neskoro. Nachádzali sa pár krokov predprahom večnosti. Vädli.
Putovanie pokračovalo.Bruško, a až sa dostala pred brány zakázaného mesta. Vstúpiť, činevstúpiť? To je otázka. Prechádzala tam, prechádzala a rozmýšľala. Ešte nikdy nič také nespravila. Ešte nikdyneokúsila takýto typ lásky. Byť
niekoho súčasťou. Bývaťv ňom. Váhala. Čo keď tým všetko skazí? Čo keď pôjde na Silviu veľmizhurta? Však sú iba na začiatku a nechce ju vystrašiť.
A vlastne nechce anivystrašiť samú seba. Nemá sa kde ponáhľať, večnosť je ešte dlhá...Nepotrebujenič také ku šťastiu, to už má teraz. Nevýslovná blaženosť duše. Opatrne ju položila na podlahu. Stiahla deku z pohovky
,prikryla ju a seba. Užje neskoro. Mali by už ísť na výlet do vlastných snov, aby ráno boli sviežea mohli začať nový život. Ľahla si tvárou k nej , nech do poslednejsekundy, kým zatvorí oči sa môže kochať pohľadom na toľkú krásu. A už ibačierna plachta noci zobrala obidve do svojej náruče.
O tri dni neskôr saotvorili dvere na izbe. Vstúpili do ich kráľovstva cudzí ľudia. Nebadaný hostias neestetickou zelenou farbou na sebe. Je pravda, že obidve boli strašne lenivé a neotvorili za celý časokno. Katarína sa aspoň občas prehodila na druhý bok, ale Silvia a tá jejpohodlnosť nepoznali koniec. Vkuse len ležala a ležala. Ale tak nevedelisa nabažiť bezprostrednej blízkosti ich tiel. Možno preto tí panáčikovia s čiapkami na hlavách začali strašnekašľať a nadrapovalo ich tak, že sa to nedalo počúvať. Ale tak kto nikdynezažil lásku nepochopí. A kto ju už pozná, vie o čom je reč.
Tí pandrláci si zahalili tvárbielou šatkou, z ktorej im vykúkali iba okále. Katarína skonštatovala, že asi preto, bo súpríslušníci nejakej arabskej organizácie. Tam je teraz niečo také v móde.Podišli k nej , vytasili najúčinnejšiu zbraň- ruku, a vymaniliju z objatia so Silviou. Nespravila nič, vôbec nič. Nebránila sa protitakémuto rozsudku. Dali jej facku. Ich topánky trošku silnejšie pohladili jejtelo a ona stále nič. Donútili ju postaviť sa na nohy, ktoré po trochdňoch zabudli načo slúžia. Nevnímalaich. Boli pre ňu len priesvitné osoby. Pozrela na Silviu. Ležala nedotknutá natom istom mieste a vychádzala z nej žiara. Vyzerala tak zvodnea zároveň nevine. Srdce jej poskočilo. Bolo jej ukradnuté, čo s ňouteraz bude. Pochopila, že predsa jej existencia mala nejaký význam. Síce ibatri dni, ale mala.
Cez žalúzie sa do izby valilapálivá horúčava ticha. Len cez štrbinyna oknách pískal zachrípnutým hlasom vietor.
Ťahali ju vonz miestnosti.
„Počkaj na mňa vo večnosti."poslala Silvii tajnú správu mysľou.
