Zakloním sa v kresle a premýšľam.
„Pán kolega. Ako už iste viete v živote človeka nastávajú také fázy, ktoré súhrnne nazývame „kóma“. My sme sa k takémuto stavu teraz prepracovali absolútne bez pričinenia. Keď sa ale na to pozriete z druhej stránky, skómovaný stav má aj svoje pozitíva.“
„Nehovorte. Aké?!“ – zaujalo ma to, nuž sa dvíham z kresla.
„Tento stav je stav mysle, kedy je zvyčajne úplne odpojená a rezervovaná od vonkajšieho sveta. V tom momente je pripravená sústrediť sa na akýkoľvek jav, akúkoľvek myšlienku z iného uhla, ako sa bežne cez deň zvyčajne sústredí.“
„Prepáčte maestro, že Vám skáčem do reči, ale akú myšlienku máte na mysli?“
„Akúkoľvek. Trebárs, prečo sa v rádiu ozývajú slabé piesne a slabé relácie? Napadlo by vám (on ma za nič nepovažuje, preto mi nevyká s veľkým V) to za bieleho dňa?“
„Asi nie.“
„A viete prečo?“
„Nie. Prečo?“
„Lebo cez deň je vám úplne ukradnuté, aký hluk hučí okolo vašich uší.“
„Naozaj?“
„Samozrejme. Vy ste len prijímač. Prijímate, absorbujete všetko okolo vás s detskou radosťou. Túžite po tom, aby informácie do vás vstupovali v húfnom množstve, aby ste nedajbože o nič neprišli.“
„To je nezmysel.“
„A prečo si teda kupujete Sme aj Pravdu? Dvoje novín? Kto to kedy videl?“
„Vy neviete prečo?“
„Nie.“
„Lebo Vy ste ľavičiar a ja pravičiar. Preto!“
„To nie je bohvieaké zdôvodnenie.“
„Akoby nie?“
„To je hlúposť. Tým pádom by ste si mohli kupovať ešte Hospodárske noviny a byť úplne vyrovnaný.“
„Tak asi načo čítame aj .týždeň aj Žurnál? Hm?! Vari si myslíte, že ja som milionár? Že tých stopäťdesiat korún týždenne len na tlač dávam len tak z brucha? Čo ste Vy (ešte v amoku vykám) také urobili, že nám pritiekli peniažky do vrecka? Čo?!“
„Hocičo.“
„Pcha!“
„No nemôžte mi to mať za zlé, ale ja sa snažím dávať minimálne do poriadku všetky tie informácie, ktoré vaša výsosť chce za dňa z toho hluku vcucnúť do seba! A ten všetok hluk a všetok zhluk spôsobí, že ste zrazu unavený a príde „kóma“ a vy sa rozčuľujete, že ste v kóme a že sa nedokážete rozhýbať! Už tomu rozumiete? Vy intelektuál?!“
„Tak kvôli mne to teda robiť nemusíte, pán vševediaci! Ja sa snažím nezaostávať za takými ako ste vy (vidíte, teraz ma rozčúlil), a to nedokážete pochopiť!“
„Ja sa s vami rozprávať nemusím!“
„Dobre!“
„Dobre!“
„Fajn!“
A sme potichu. Čušíme. Každý hľadí inam. Nastala kóma. Toto má byť jediná pozitívna vec, na ktorú si dnes spomeniem? To je teda nepekné. Povadím sa, potom budem sedieť ticho, potom sa možno rozhodnem niečo zjesť, ale nebudem sa vedieť rozhodnúť, že na čo mám chuť a už je znovu čert na stene!
„Je to únavné žiť s Vami, maestro!“
„S vami (on ma naozaj nemá za nič) to je teda lahoda!“
„Mali by sme sa udobriť.“
„Ako myslíte, ale podľa mňa to nemá zmysel...“
„Zmysel, zmysel. To ste si zase vymyslel zmysel na nezmysel!“
„Pozor! Začínate sa zamotávať!“
„A nepoučujte ma furt!“
„Dobre!“
„Dobre!“
„Dobre!“
„Fajn!“
Nachýlil sa deň do tmavošedej farby... Pokračujem tam, kde som prestal. V kóme. Nech sa deje, čo sa deje, nebavím sa so sebou. Nemá to zmysel. Aj keď som si sám seba vymyslel, nedokážem so sebou žiť. V určitých momentoch kypí žlč. A ty – druhý ja – prosím mlč. Chcem iba na chvíľu počúvať ten hluk okolo mňa. Chcem absorbovať čo najviac, ale neviem, koľko si toho budem pamätať, aby som z toho dokázal vyťažiť. Sedím nehnute a počúvam. Chcem počúvať.
