Toto kontroverzné video ma znechutilo o vôbec som sa netešila. Jednoducho som mu neverila od úplne prvého okamihu keď som si uvedomila že tento „guru“ lepšej nálady ktorý sa nás snaží obohatiť svojím projektom tešenia sa - teda TEŠBY ako ju sám pomenováva tento projekt číta s prichystaného papiera. Také nejaké rádobi politické prehlásenie, zaobalené v štipke scientológie a nakoniec - pre všetkých ako pogovanie. Aby sme sa tešili a odreagovali. Tvorí akoby nový koncept žitia, prináša spôsob skvalitnenia života. Lebo keď, ako sám tvrdí rýchlim skákaním, trasením, zvýšime svoju frekvenciu, frekvenciu bytia - sa zrazu začneme tešiť. Aj keď je to nazačiatku umelé a hlúpe a necítime sa komfortne efekt sa „vraj“ dostaví. Ako sám umelec tvrdí odkedy to praktizuje zaspáva s prebytkom šťastia.
To všetko je v poriadku. Viem si predstaviť, že pred pár rokmi by som bola nadšená J. Vnímala by som VŠETKO! Ten výsmech a alúziu na dnešnú dobu. Tú recesiu ktorú zahŕňajú farebné tepláky a kopec neporiadku obklopujúci Erika Sýkoru pri jeho manifeste. Ale dnes nie, pri tom akým som dnes človekom. Považujem to za dehonestáciu vkusu, a urážku tých vzdelaných a profesionálnych ale najmä tých bežných smrteľníkov. Ktorým ku tešeniu stačí tak málo a o každý kúsok svojej TEŽBY tak bojujú. Nechápte ma zle, a nechcem sa nikoho dotknúť, a obzvlášť nie umelcov. Ale jednoducho my to príde tak, že by som mala začať aspoň rekreačne brať drogy, aby som dobehla tento level umenia. V čom je veľkosť dávnych diel? Prečo dnes potrebujeme, šok , bizarnosť a často aj hlúposť na to aby sme získavali ceny? Väčšina dnešnej produktívnej populácie, pôjde radšej do kina spolu s popcornom na menej než priemerný film ako do galérie, či múzea. A prečo vlastne? Nemyslím si že to je len konzumnou spoločnosťou dneška, či prípadnou prvoplánovosťou kinematografie kín. Ale je to najmä tým že tomu prvoplánovo a jednoducho rozumieme. A nedostavuje sa u nich po zhladnutí filmu ten hlúpy pocit ako pri tomto videu že je to fakt v háji, slušne povedané. Síce nám uniká krása dávnych čias ale aj dneška, a však ani v Sýkorovom TEŠENÍ som nenašla nič naplňujúce, žiaľ aj keď si možno naivne myslím že rozumiem.
