Banky v Európe majú pomerne nízky kapitál a úverové straty, ktoré môžu vo svojich bilanciách istú dobu skrývať. Neodhalili a neodhalia ich ani stres testy.
Pred pár dňami hlavný ekonóm OECD Pier Carlo Padoan prezentoval v Paríži správu o aktuálnej ekonomickej a sociálnej situácii v krajinách OECD a odporúčania pre vývoj v eurozóne. V pasáži o bankách navrhuje, aby sa Európa vysporiadala s problémami bankového sektora „raz a navždy“. Cestou by bola kapitálová injekcia naprieč celým regiónom, nielen v problémových krajinách, čo by si vyžadovalo nový kapitál vo výške cca 700 mld. eur“. Toľko odporúčanie OECD. Podobnosť s výškou trvalého eurovalu je čisto náhodná . . .
Ale ešte nie je všetkému zďaleka koniec. Poslanci Európskeho parlamentu vpašovali do fiškálneho paktu klauzulu o vytvorení Európskeho záchranného fondu, do ktorého by krajiny previedli všetky dlhy, prevyšujúce 60% HDP. A tento fond by ich potom financoval (ako inak) vydávaním spoločných euro-dlhopisov, za ktoré by samozrejme ručili všetci členovia eurozóny. A máme tu „krištáľovo čistú“ kolektivizáciu dlhov, proti ktorej tak urputne bojuje už len osamotené Nemecko. Aj vám takých záchranný fond pripomína odpadkový kôš?
Mal ten Timothy Geithner, strážca amerického pokladu, pravdu. Záchranné fondy budú vtedy účinné, keď budú zhora neohraničené.
Takže koľkokrát 700 mld. bude ešte Európa potrebovať? Fakt budeme tlačiť, až kým nám nedojde toner . . .
