Pokiaľ nás média už niekoľko mesiacov dennodenne kŕmili zaručenými správami o kríze v strane smer a každý deň sme s nádejou očakávali kedy sa celý hybridný moloch konečne zrúti, tak Robert Fico so svojou družinou naštartoval životaschopnú stratégiu do následujúcich parlamentných volieb. Najvážnejšieho reálneho súpera, ktorý mohol atakovať 35% hranicu zlikvidoval tisíckrát opakovanou lžou, ktorá sa stala mantrou jeho voličskej základne a nahlodala ostatných občanov. Opozíciu eliminoval novým volebným zákonom. So skupinou trénovaných straníckych analfabetov 8 krát odsabotoval voľbu ústavných sudcov, aby v krízových situáciach vlastnú sabotáž umne posunul na opozíciu, Čaputovú a Kisku.
Najdôležitejší ťah urobil, keď pochopil popularitu premiéra P. Pellegríniho u občanov a rozhodol sa túto výhodu použiť k prospechu strany a hlavne seba. Medzi štyrmi očami mu pragmaticky vysvetlil jeho reálne možnosti a životnosť na slovenskej politickej scéne. Jeho šance u Druckera, v samostatnom boji s novou, vlastnou stranou a perspektívou v strane smer. Matematika nepustila a milovník putinovského šaškovania pred občanmi rýchlo vkĺzol do vazalského chomúta. Do batôžka dostal manuál intrigánskych stratégii, fráz, miliónov zo štátnej kasy na predvolebnú kampaň po okresoch a vykročil do arény. Fico môže pokojne vegetovať a kuť pikle o ďalšom strategickom porciovaní krajiny v parlamentnom zákulisí. Napr. o prenajatí sliačskeho letiska oligarchom a Američanom, delegovaní 40% podielu za servis F-16 nátiek na svojich ľudí. Stále dobre vie, že všetky dôležité rozhodnutia v krajine sa bez jeho súhlasu nikdy neuskutočnia.
Tento tandem kde je na jednej strane usmievavý, nekonfliktný, populárny fantómový apoštol bez reálnych právomoci a na druhej strane silný, agresívny manipulátor, notorický klamár, servílny služobník oligarchie a zakladateľ strany, ktorý vie zručne poťahovať mocenskými lanami sú nebezpečnou kombináciou do ďalších štyroch rokov Slovenska. Strana smer za 20 rokov na scéne nikdy nemala ani matné ambície, že by chcela krajinu posunúť do nových horizontov. Strana budovaná na jasných, komunistických direktívach s priamočiarym ovládaním polície, justície, SIS, kompletným servisom papalášom, oligarchii a svojim ľuďom i tichým ignorovaním školstva, zdravotníctva, ekonomiky, aby sa čo najviac oslabila sila bežného občana nikdy nemôže byť na prospech moderného štátu.
Na ťahu by mala byť opozícia. Pred pár mesiacmi ležala moc na chodníku a stačilo ju len zodvihnúť ako zaprášenú peňaženku. Dnes je situácia iná. I keď je krajina stále rozbabraná na franforce, nikto nevie jasne identifikovať potreby voličskej základne a štátu. Opozícia nemá okrem na oko zruinovaného Fica a káuz jeho strany žiadne tromfy. Noví ani starí politici okrem starých stratégii neprišli s presvedčivými víziami. Naivní amatéri si už v predstihu rozdelili vládne funkcie. Mysleli, že už stačí len otvoriť gamby a pečené holuby nalietajú rovno do nich. Len zabudli na prostý fakt, že chrumkavé vtáky už nelietajú.
Tiež báchorky o slušnom Slovensku sú kontraproduktívne. Projekt slušného Slovenska zlyhal po roku 1989, po roku 1993, po Mečiarovi a i pri Radičovej. Vyčerpaný občan na túto stratégiu nenaletí. Vie, že pred druhým krokom musí prísť najprv prvý krok. Ten za 30 rokov neponúkol a neurobil nikto.
Je 180 dni do volieb. Odpisovaný Fico opäť raz potvrdil, že jeho politické ELO je na veľmajstrovskej úrovni čo sa o ostatných lokálnych ťahačov figúr nedá povedať. Aby sa tento dvojitý šach nepremenil do ďalšieho štvorročného matu, tak treba intenzívne konať. Ešte je stále šanca na zvrat. Neukazovať svoju bezradnosť nekonečným spájaním a riešením tisícročných parlamentných odrhovačiek. Opozícia musí do boja vytiahnuť prekvapivú muníciu, nové témy a nebáť sa ich použiť. Potom by mohla atakovať aj 91 kresiel v parlamente. Treba začať napríklad tým, že sa pokorne prizná jasný fakt, že Fico aj keď bol vždy zbytočný pre krajinu ako premiér, vie voľby vyhrávať. Skúste niečo od neho odkukať a použite to v prospech Slovenska holúbkovia. Občania čakajú.
