Rýchlo sa stmievalo a pred nástupom do stúpania ma hlodali lenivé myšlienky na návrat. Keď som sa zahryzol do kopca definitívne som sa ich zbavil. Ostal len strmý kopec, pasúci sa dobytok, líhajúce ovce, občasné autá, stromy, drina a v čistiacej sa hlave pár myšlienok na civilizáciu plných gatí z blogu Markéty Š..
Keď som sa blížil pod vrchol, tak začala padať hmla. Chcel som zapnúť svetla, ale niekoľko mesiacov nepoužívané batérie boli vybité. Na úzkej ceste som musel každé stretnutie s autom riešiť zastavením a postavením sa mimo vozovky.
Keď som konečne dosiahol najvyšší bod túry tak ma zasiahol pocit spokojnosti a krátkej eufórie. Poďakoval som Bohu. Pod vplyvom okolnosti som si povedal, že to zaslúži aj jeden Otčenáš.
Som príliš hriešny človek. Pohľady spravodlivých ma už dávno vypudili nie len z chrámov. To mi, ale vôbec nebráni aby som na ceste do pekla nemal vlastného Boha s ktorým máme pohodový vzťah. On sa mi nestará moc do života. Občas mi pomôže. Občas ma podusí. Občas mi ukáže, že má vždy tromfové karty v rukách On. Ja ho vidím všade naokolo. Snažím sa nerobiť hlúposti. Hlavne ďakujem. Moc nežiadam.
Tak som spustil klasickú modlitbu. Otče náš, ktorý si na nebesiach a na mojej ceste......
S námahou som dokončil príhovor a vrátil sa k A NA MOJEJ CESTE. Bol som nadšený svojim vnuknutím. Tri slová úplne zmenili magický rozmer modlitby Pána. Boha som v okamžiku stiahol z nebies priamo do svojho života. Modlitba sa stala osobnejšou, konkrétnejšou a určite silnejšou. Nevynikol len Boh, ale aj márnivé ego človeka. Vznikla vzácna symbióza okamihu. Tisíce nových pohľadov preletelo hlavou. A už som bol doma.
Nerád niečo nútim, ale vy, ktorí sa modlíte skúste tie slova zakomponovať do modlitby. Možno aj vy budete mať podobné pocity a stavy.
S pozdravom Otčenáš, ktorý si na nebesiach a na mojej ceste..... zdravím všetkých hriešnikov, spravodlivých i svätých
PK
