30 strieborných

Čím je človek starší, tým mu ten rok ubehne rýchlejšie (aké milé z pohľadu relativistov). Netýka sa to však množstva zážitkov, novozískaných skúseností. Učíme sa celý život a je len na nás, aké množstvo učiva si vezmeme na bedrá.Putujeme životom vo večnom kolobehu hľadania, hľadíme vpred s nádejou v šťastie, obzeráme sa dozadu zo strachom, čo za nami zostáva.Práve koniec roka býva tým obdobím, kedy dokážeme nazrieť do svojho svedomia a pripustiť si chyby, ktorých sme sa dopustili. Snáď je to len nostalgiou, snáď snahou o zlepšenie. Možno len túžba zostať človekom v tomto hektickom svete, kde na presadenie sa potrebujeme široké lakte.Neviem ako vy, ale ja keď sa zamyslím nad tým čo je za mnou, vždy cítim v sebe prázdno. I napriek tomu, že sa snažím poučiť z chýb, i napriek nádeji, že v budúcnosti budem vedieť lepšie reagovať na vypäté situácie, že budem pevnejšie držať na uzde svoje ego. Ťažko sa mi zabúda na chvíle, kedy moje JA bolo silnejšie ako láska k tomu človeku. Samozrejme príde pochopenie, svedomie, niekedy aj knedlík v hrdle, ospravedlnenie. No čo sa stalo nejde vziať späť. Už sa s tým dá len žiť.Je zvláštne ako takáto skúsenosť dokáže prekryť veľa radostných chvíľ. Koľko spomienok na šťastie s daným človekom zrazu vybledne pri kontakte s myšlienkou: "Ublížil som" a s vedomím, že už nič nebude tak ako predtým. Zostane len jazva, bolestivé prázdno našej nedokonalosti.Dospievame, učíme sa, stále sa meníme, zdokonaľujeme. Všetko však niečo stojí, za všetko treba zaplatiť. I za to, že sa po páde postavíme, i za to, že sa poučíme.Nie sme stroje, sme ľudia, nielen pre nás ale i pre tých, na ktorých nám záleží.Je koniec roka a tak bilancujeme, hodnotíme. A s trpkou príchuťou smútime pre prázdno, ktoré je v nás zas o kúsok väčšie, ale ktoré je cenou za to, že zostávame ľuďmi. Našich tridsať strieborných.