Zamýšlam sa nad mojím detstvom ... na myseľ mi prichádzaj krásne spomienky plné lepkavej horúčavy dlhých letných večerov, štrngajúce 4 slovenské koruny vo vrecku na vytúženú kôpku zmrzliny alebo hokej na ulici, či už v lete na bránky pozostávajúce každá s dvoch kusov asfaltu, alebo v zime na bránky zbité zo starých dosák kamarátovho otca - stolára. Dnešným deťom to asi nič nehovorí, pokiaľ sa to nedeje na PC monitore.Aspoň niekedy mám ten pocit...
Vtedy mi však nič nechýbalo. Dnes, pri pohľade na deti v mojom okolí (sestra, bratranec) to o nich nemôžem s určitosťou povedať. Teda ja by som povedať mohol, ale z ich pohľadu by asi neúhlasili. Stačí počúvať neustále šomranie, že nemajú najnovší počítač, že maju mály harddisk, že taká či onaká hra im nejde, že ich mobil je zastaralý (rozumej : má tlačidlá, nie dotykový displej) a že všetci kamaráti všetko majú a oni, chúdence "nič".
Je to ťažké. Môže za to asi technický pokrok, ktorý uháňa míľovými krokmi... alebo je taká doba ?! Nemôžem si pomôcť, ale tento materializmus podľa mňa odoberá deťom radosť z detstva. Výsledkom nám bude potom generácia materialistov a obdobie depresií ?
Viem, tieto moje slová by sa skôr hodili oveľa staršiemu autorovi, ktorý o živote vie viac a nie mne, ktorý som bol nedávno sám dieťaťom. O to ide, veď len nedávno som aj ja mal 8...a predsa to bolo iné. Môžem povedať, že naša generácia mala ešte štastné detstvo. Bez techniky. Mal som všetko. A vlastne NIČ. Nič z dnešnej doby.
(Týmto nechcem povedať, že neúhlasím s technikou,jej pokrokom a používaním, alebo že sa od nej dištancujem.Opak je pravdou. Lenže nie je spodná hranica stretu dieťaťa a počítača už aj tak dosť nízko ?!)
