Ísť sama mestom mi neprekáža. Práve naopak. Ale nie vždy je všetko také ideálne, aby som len šla a sama pre seba sa usmievala.
Pozerám sa vokol seba a hľadám v dave len jedinú tvár, i keď viem, že nikde tu nie je...nemože byť. Je to choré. Niekto má podobnú postavu, oči, štýl obliekania, ale nikdy nie to, čo ja hľadám.
Hľadám, hľadám a hľadám...až keď som doma, uvedomím si, že chcieť všetko, to je len moje prihlúple myslenie. Ale možem robiť čokoľvek, počúvať, pozerať, vnímať, rozmýšlať, ale nikdy moja myseľ neprestane nad tým uvažovať. Nad tým jediným človekom.
Uvažujem, či ma (s)poznáš...
Spoznáš ma, keď sa nebudem smiať, ale budem plakať, kričať, hnevať sa, ukľudňovať sa, nevnímať, urážať sa, nepočúvať, ironizovať?
Spoznáš ma, keď sa budem snažiť obrátiť svoj život naruby, len aby ten tvoj bol trocha lepší?
Spoznáš ma, keď sa budem pokúšať presvedčiť ťa o svojej pravde, že si zaslúžiš viac?
Spoznáš ma, keď ťa budem ešte viac milovať?
Už neuvažujem...
Nie je to vždy dokonalé...to ty vieš.
Nie je to vždy úžasné...to vieme obaja.
Ale vždy je to to pravé...to viem ja.
