Vsetci si mysleli a myslia, ze je to len hracka pre deti, ze my uz nie sme deti. Teraz ked sme si kupili bublifuk, nam povedali, ze nie sme deti. Ked sme chceli byt do jedenastej vonku, nam povedali, ze sme deti. Sme deti alebo nie sme?
Sme to, co chceme byt. V tu chvilu sme chceli byt detmi. Vratit sa spat tam, kde sme nemuseli klamat, ani sa pretvarovat. Len sme si sadli na lavicku pri ihrisko a bublifukovali sme. Deti prichadzali a odchadzali a vzdy sa pri nas zastavili. Smiali sme sa tak ako to dokazu deti.
Kupili sme si este dalsie dva bublifuky, aby sme mali kazda jeden. Sadli sme si u babky pred televizor a bublifukovali sme. Lezali sme na posteli u nas doma a bublifukovali sme. Boli sme spokojne. Netreba mat vela penazi, aby bol clovek stastni. Len sme si kupili bublifuky a sledovali to ocarujuce bublinkove divadlo.
Vravi sa tomu navrat do detskych cias, nie? I ked este stale som len dieta. Ale ta chvila ked sa na to mnozstvo bubliniek s farbou duhy pozerate s pootvorenymi ustami a s usmevom v ociach sa divate ako miznu, sa inak nazvat neda.
Myslim si, ze kazdy clovek by si mal kupit bublifuk, aby si uvedomil, ze v kazdom z nas je kusok dietata, ktoremu sa zastavi cas pri sledovani bubliniek.
